Keď z nášho života odíde niekto, kto pre nás čosi znamenal, som si istá, že najťažšie je zabudnúť. A keď si myslíme, že sme už v poriadku, náhodne započuté slovo alebo letmá spomienka, ktorá sa stratí s mihnutím oka nás hneď presvedčia o opaku.

Moja drahá, viem ako sa cítiš. Viem, že máš pocit, že sa z toho nikdy nedostaneš. Cítiš sa ako v začarovanom kruhu, z ktorého nenachádzaš cestu, hoci sa snažíš. A keď ju konečne nájdeš, stane sa niečo, čo ťa vráti naspäť. A tak bezcieľne blúdiš životom, unavená a tisíc krát sklamaná.  Čím všetkým som musela prejsť, aby som aspoň čiastočne zabudla?

Aby som na teba zabudla, musela som sa zmieriť s tým, že si preč,

pinterest.com

Musela som zvyknúť, že už nezavoláš, nenapíšeš. Že mi odrazu ostal voľný čas, pretože ho už netrávime spolu. Že keď sa mi čosi podarilo, nemohla som ti zavolať, aby som sa ti pochválila. Že keď som bola smutná, nemohla som ti zavolať, aby som sa podelila o svoj smútok. Musela som si zvyknúť zaspávať bez tvojho objatia a dýchať bez tvojej prítomnosti.

musela som si zvyknúť na myšlienku, že sa už nevrátiš,

Musela som ťa prestať čakať na prahu dverí, ktorými si odišiel a nezatvoril si ich za sebou. Musela som prestať s myšlienkami typu ,,…potom, keď sa vráti…” a ,,…jedného dňa znovu…”. Nemohla som sa stále tváriť, že sa jedného dňa vrátiš. Pretože som podvedome cítila, že nevrátiš. Zanechal si vo mne nádej, ktorá predlžovala moje trápenie a mne trvalo veľmi dlho, kým som zabuchla za tebou dvere a vydala sa inou cestou. A potom som sa ešte veľa krát obzrela, či za mnou nekráčaš. Mal si dosť času, aby si sa vrátil. No neurobil si to. Preto ťa viac nečakám.

….musela som si zakázať na teba myslieť, 

Trvalo mi celú večnosť, kým som sa dokázala zamestnať natoľko, aby všetky moje myšlienky nesmerovali k tebe. Skúšala som sa učiť, kresliť, písať alebo sa baviť s priateľmi, no spočiatku nič nepomáhalo. Vytrvalý tréning však po čase predsa priniesol svoje ovocie a ja som sa dokázala sústrediť aspoň na chvíľku. Boli však aj chvíle, kedy som myšlienky na teba jednoducho nedokázala ovládať. Mala som však so sebou veľa trpezlivosti.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Moje srdce si zaslúži pravé šťastie

….musela som sa naučiť využiť čas, 

pinterest.com

Musela som si zvyknúť využívať čas, ktorý mi vznikol namiesto našich stretnutí. A tak som sa dostala nie len k novým koníčkom, ale aj k novej práci. Naučila som sa však aj využívať pôsobenie času na spomienky. Hoci spomienky sa už nezmenia, menia sa pocity, ktoré v nás vyvolávajú. S odstupom roka vo mne už každá jedna spomienka na teba nevyvoláva ochromujúcu bolesť. Skôr iba vďačnosť a kvapku ľútosti.

…musela som sa naučiť prestať plakať,

Občas si mi chýbal tak veľmi, že som s plačom objímala prikrývku. Plakávala som kvôli tebe tak veľmi, že som nedokázala dýchať. Bolesti bolo celkom jedno, kde práve som, stačila spomienka na teba a mala som slzy v očiach. Musela som sa naučiť ovládať. Nadýchnuť sa, rozohnať slzy a ďalej sa usmievať.

musela som sa znova zamilovať.

Do môjho života prišiel niekto, kto o nás nevedel ani slovo. Niekto, koho úprimná láska a záujem roztopili moje srdce a ja som sa pomaly, opatrne znova zamilovala. Pri ňom sú spomienky na teba stále bledšie a stále kratšie. Dokonca sú dni, keď si na teba ani nespomeniem. Práve to som potrebovala. A život ma vďaka nemu naučil, že ešte stále dokážem byť šťastná a stále dokážem milovať.

Aby som na teba zabudla, musela som sa naučiť opäť dýchať. Musela som znova naučiť svoje srdce biť. A musela som sa naučiť znova milovať.

Každá bolesť vyžaduje čas. Niektorá viac, iná menej. Faktom však ostáva, že nič nebolí večne. A že nikdy nie sme natoľko zranení, aby sme nemohli dať láske ďalšiu šancu.

coverphoto: pexels.com

Naša nová kniha o ženskom svete, ženskej sile a vzťahoch, Úlomky Ženy 2, je už dostupná aj s venovaním priamo u nás – TU.

 

Facebook komentáre