Aký čas musí prejsť, aby sme si mohli povedať, že sme v poriadku? Že necítime žiadne zlé pocity voči sebe a tomu, ako to dopadlo. Bude to vôbec niekedy v poriadku? Tak, že sa nebudem do minulosti dívať s bolesťou?

Rada by som verila, že je to možné, ale niekedy nestačí len „prepáč.“Vážim si všetko, čo urobil, aby som mu odpustila. Ale pokazil toho príliš veľa. Ani odpustenie mi nevráti tú, ktorou som bola predtým. 

A tak si myslím, že niektoré vzťahy jednoducho musia dopadnúť zle. Bez možnosti to napraviť. Možno aby sme sa poučili, ale to nie je ľahké. Vraj keď zmeníme svoj postoj k problému, budeme sa na to pozerať inak a možno to vôbec nebude taký problém. Pokúšala som sa o to. A viem, že vďaka pádom som, kým som. Ale nakoniec nikdy nevidím nič dobré na tom, že je preč. 

pinterest.com

Zmierila som sa s tým.

To je jediné, čo som mohla robiť – jediný spôsob, ako uľaviť trápiacej sa duši.  Ľudia sa menia udalosťami, ktoré prežívajú. Niekedy k lepšiemu, inokedy… v každom prípade si myslím, že veľa ľudí z mojej minulosti by ma dnes už asi nespoznalo.

Viem, čo sa hovorí: Tým, ktorí patria k sebe, osud vždy nájde cestu, ako ich znova spojiť, bez ohľadu na to, ako dlho to potrvá. Záleží na tom, že pre seba čosi znamenali, a to nikdy nezmizlo. Raz príde tá chvíľa, kedy nájdu znova cestu k sebe. Je pekné tomu veriť, nádeji, o ktorej nevieme, či je falošná. Ale čo ak sa tí dvaja zmenili tak, že si už viac nebudú rozumieť…? Čo ak sú si príliš vzdialení? 

Nikdy som nechcela, aby neurčitá budúcnosť bola jedinou šancou na to, aby som znova stretla tých, ktorí z môjho života odišli.

Je možné žiť s otáznikom? Je možné snažiť sa na niečo zabudnúť a zároveň veriť, že sa to raz vráti? Neviem, či je horšie povedať, že sa viac neuvidíme, alebo… že sa v budúcnosti možno znovu stretneme. Možno áno. Lenže možno nie. Nemôžeme žiť ďalej s tým, že sa ten druhý jedného dňa možno vráti. Čo ak ide len o to, čo sme už prežili a žiadnu ďalšiu šancu mať nebudeme?

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Keď ho miluješ, no musíš ho nechať ísť

Osud predsa len občas potrebuje našu pomoc. Mali by sme bojovať za to, čo chceme. Alebo je veta: „Osud to zariadi sám,“ iba výhovorka, za ktorú ukrývame vlastnú zbabelosť? Nič nám do života nepríde len tak a už vôbec nie šanca, ktorú sme už raz nevyužili. Niekedy nestačí si niečo iba úprimne želať. Osud nám môže pomôcť až potom, ako pre to my sami urobíme všetko, čo je v našich silách.

pinterest.com

Možno sme nenašli znova cestu k sebe, pretože to sami nechceme… alebo aspoň jeden z nás. 

Asi to tak bude, pretože to všetko nechcem zažiť znovu. Nechcem si nechať znova pokaziť šťastie, ktoré som stretla. Nestálo by to za to. Čakala som už dosť dlho a verila som, že sa zopakuje minulosť. Ale nestalo sa tak.

Už je príliš neskoro… obaja sme urobili chyby, ktoré už nenapravíme. A teraz som konečne schopná priznať si to, čo ma celý ten čas ničilo. Ten posledný deň a tie posledné slová, to bol náš koniec. Koniec, za ktorým už nič nenasleduje. Už nikdy sa kvôli nikomu nevrátim do minulosti. Pretože milujem svoju prítomnosť a budúcnosť! 

coverphoto: pixabay.com

 

Facebook komentáre