Vraví sa, že kto si neváži málo, veľa si nezaslúži… Táto veta sa na mňa vynárala vždy, keď som sa rozhodovala, ako ďalej. Vzbudzovala vo mne deprimujúci pocit viny, čo malo za následok, že som sama sebe mnohokrát škaredo nadávala. Často som bola vo svojich očiach tá, ktorá si nedokáže vážiť maličkosti, úprimnú lásku a pocit, že niekomu na mne záleží. Mala som totiž jeden vzťah. Ideálny vzťah – ako by to mnohí nazvali…
Žiadne hádky, bitky či doprosovanie, ale priestor na debatu a mnoho kompromisov, ku ktorým sme spoločne dospeli. Nič toxické alebo nebezpečné, nič, čo by ma malo ničiť. Ale napriek tomu ma to ničilo. Áno, aj vzťah postavený na pevných základoch lásky a rešpektu ma ničil natoľko, že som sa za to nenávidela.
unsplash.com
Pretože viete, čo sa dnes hovorí…
Mladí si dnes lásku nevedia vážiť. Rozchádzajú sa ako na bežiacom páse a zodpovednosť im nič nehovorí. Nevážia si manželstvá, spoločné sľuby, ktoré jeden druhému dali. Berú od života len to dobré, od problémov utekajú namiesto toho, aby ich riešili… Toto sú poznámky, presvedčenia alebo predsudky, ktoré sa ma vždy, keď som sa v tomto vzťahu dusila, vnútorne hlboko dotkli.
Nepovažujem sa za človeka, ktorý by niečo, čo sa pokazí, okamžite zahodil preč a nahradil to niečím novým. Lásku si vážim, viem, že nie je samozrejmá. Aj mojím snom je stretnúť niekoho, s kým zostarnem, pretože nech to už znie ako akékoľvek klišé, je to predsa len krásne. No zrazu som bola postavená pred situáciu, v ktorej som ničomu nerozumela. Sama sebe a ani vzťahu, v ktorom som bola.
Zistila som totiž, že odísť od človeka, ktorý sa voči mne nijako neprevinil, je omnoho ťažšie ako odísť od tyrana…
Dobre, možno som to práve trochu zveličila. Ale svojím spôsobom to ťažšie je. Pretože ak niekto s tebou zaobchádza zle, tie dôvody na odchod skôr či neskôr nájdeš. Možno ich budeš chvíľu zaslepená láskou popierať, no predsa len budú kdesi v imaginárnom priestore tvojej mysle pekne napísané čierne na bielom. Ale ak máš odísť „len“ od partnera, ktorý ti navonok žiadne zjavné dôvody na rozchod nedáva, cítiš sa mizerne.
Hlúpo, naivne, previnilo, sebecky… Pátraš po tom, či sa len nudíš alebo ten odchod naozaj chceš a je to tvoja jediná záchrana. Lenže záchrana pred čím? Pred láskou, ktorú si vždy tak chcela? Dusíš sa každým dňom, máš silný pocit zovretia, obmedzenia a nebezpečenstva. Nebezpečenstva v láske, ktorá pôsobí pokojne, bez nástrah a úplne bezpečne. Ak to tvoj partner navyše vôbec nevidí a je pre neho váš vzťah úplne komfortný, máš na krku ďalší problém… Chceš zraniť niekoho, kto by zjavne nikdy nezranil teba.
Porozprávať sa o tom s niekým blízkym? S niekým, kto vás pozná oboch? To nehrozí… Pretože sa dočkáš len zhmotnenia tvojich najhorších úvah. Neblázni, veď je to taký dobrý muž… Čo viac by si chcela? Pracuje, nepije, nebije ťa, nerobí vám dlhy… Iné ženy také šťastie nemajú… Asi majú pravdu. Mnoho iných žien také šťastie nemalo. No rovnako sa nedusili vo vzťahu, ktorý ich napriek všetkému peknému len zväzoval. A tak odchádzaš domov, k partnerovi, ktorý ti nikdy neublížil, no ubližuje ti to, že si s ním. Mal by ti stačiť, ale nestačí ti. Paradox paradoxov.
unsplash.com
Aj ideálny vzťah ťa môže ničiť…
A nie je na tom nič zlé, hoci sa ty považuješ za tú najhoršiu ženu vo vesmíre. Viem, je ťažké si to priznať. Viem, ako sa cítiš… Nútiš sa do lásky, ktorá ti nie je prirodzená. Vieš ju cítiť, miluješ ho, vážiš si ho… Ale akoby to bolo na úkor teba, tvojho života, tvojej vnútornej slobody. Chceš milovať viac, chceš cítiť to šťastie spolu s ním, ale nejde to. Nechceš ho zraniť ani len tvojimi myšlienkami na rozchod, o ktorých možno nemá ani len poňatia. Spoliehaš sa, že to prejde, že je to len fáza, stereotyp či obyčajná nuda, no ten pocit, že už ďalej nevládzeš, sa vracia v čoraz intenzívnejších vlnách.
Poviem ti moju osobnú skúsenosť… Tiež som sa spoliehala na to, že to prejde a bude všetko dobré… Myslela som si, že ma postihla len nejaká citová paralýza, ktorá časom odznie. Ale dnes už viem, že jediné, na čo sa môžem spoľahnúť, je moja intuícia. Napriek všetkým poznámkam okolia, spoločnosti a výčitkám… Intuícia, tá ťa nikdy nesklame. Ak ťa raz niečo ničí, nech je to už čokoľvek – dobré, zlé či pasívne… Tak to samo neprejde. Musíš s tým niečo urobiť ty.
Nie je to o tom, že si my ženy nevieme vážiť dobrých mužov. Je to o tom, že aj navonok ideálne vzťahy pre nás nemusia byť tie správne. A nech sa za to akokoľvek znenávidíme, nech dôsledkom toho niekomu ublížime, nikdy by sme nemali dovoliť, aby sme zo strachu urobiť razantný a „nepopulárny“ krok ubližovali sebe.
Coverphoto: Photo by Max Kolganov on Unsplash
