Boli časy, keď som mala zlomené srdce. Moja duša doslova vrieskala a prosila o spásu. Už viac nechcela tú bolesť a jediné, čo chcela, bol pokoj a žiadne ďalšie otázky, ktoré si môj mozog vytváral každých päť minút.
Vtedy som vždy premýšľala, či existuje niečo, čo bolí viac?
Viem a isto vieš aj ty, že ľudia odchádzajú. Je to kolobeh života. Keď stratíš človeka, ktorého si milovala, bodne ťa pri srdci vždy, keď ho uvidíš… Aspoň prvé mesiace určite. Stratíš ho ale s pocitom, že je niekde tam vonku a žije svoj život ďalej a je šťastný. V čase, keď ty prežívaš najväčšie trápenie.
pinterest.com
A to bolí asi najviac…
Sú tu však lásky trochu iné. A straty, ktoré nikdy neprestanú bolieť. Ľudia, ktorí keď odídu, už sa viac nevrátia… Neuvidíš ich na ulici a ani neuvidíš ich príspevky na sociálnej sieti. Ľudia, ktorých by si práve chcela stretnúť. Keby si mala jedno prianie, bolo by to objať ich poslednýkrát a povedať im, ako veľmi si ich ľúbila. Je to však nemožné.
Sú to ľudia, ktorí odišli navždy. Pre niekoho viera, že sa znova všetci stretneme kdesi v nebi, aspoň o niečo zmierni bolesť. Pre niekoho proste zomreli alebo sú už tam za dúhovým mostom, tam medzi nebom a zemou.
Táto strata nás ťaží o to väčšmi…
Smrť si ani jeden z nás nevie vysvetliť. Ona proste príde bez zaklopania.
Zoberie človeka, ktorého sme milovali, a nám zostane len prázdne miesto v domoch, v srdciach… Nikdy nikto nepríde a nebude zase dedo, babka, otec či mama.
Strácame ľudí a náš život sa aj preto mení. Myslím, že táto bolesť nás núti dospieť. Vážiť si ľudí a hlavne si vážiť ich prítomnosť. Hovoriť im, ako ich milujeme. Žiť každú sekundu naplno, lebo raz môže byť neskoro.
Naši milovaní odchádzajú a už nikdy nič nebude ako predtým. Keď ti umrie starý rodič, spolu s ním umrie aj kus tvojho detstva. To bezstarostné obdobie, kedy ťa nič netrápilo. Už nikdy nikto nebude mať také objatie. Objatie, v ktorom sa zase cítiš ako dieťa, a je jedno či máš 13 alebo 33 rokov.
Už nikdy nikto sa na teba nebude tešiť ako oni.
pinterest.com
Je to svojím spôsobom irónia osudu – ako strácame ľudí, ktorí nás vychovali a stáli pri nás celý náš doterajší život. Boli pre nás istotou a práve tie istoty strácame ich odchodom.
Naruší sa naša pevná pôda pod nohami a to, čo sme si mysleli, že budeme mať ešte dlhé roky, zrazu zmizne.
Ľudia, o ktorých sme dúfali, že budú pozorovať rast aj našich detí, tu už zrazu nie sú. Pozerajú sa na náš iba z fotiek alebo odkiaľsi „zhora“. Už žiadne Vianoce nebudú rovnaké. Rodinné obedy na chvíľu stratia svoje čaro a až časom si zvykneme, že tá stolička zostane navždy prázdna.
Prejdú mesiace a možno aj roky, kým budeme schopní spomínať bez sĺz. Bolesť neodíde, len sa utíši, ale naša duša sa otrasie vždy, keď na hrob položíme sviečku.
Jediné, čo môžeme robiť, je spomínať. A, prosím, spomínaj veľa. Nedovoľ, aby tvoje spomienky vybledli a aby sa ten človek stratil v minulosti. Mysli naňho a ver, že ťa nikdy nenechá osamote, že je tu stále niekde spolu s tebou a naďalej pozoruje, ako sa tvoj život vyvíja.
Coverphoto: Photo by Daniel Bernard on Unsplash
