Ten pocit, keď sa ráno prebudíš a zistíš, že je to predsa len realita. Máš chuť znovu zaspať a preniesť sa do iného sveta, v ktorom ťa nič netrápi. Ten nepríjemný pocit na hrudi, ktorý sa ozve vždy, keď si uvedomíš, že tým problémom budeš konfrontovaná. Že pred ním proste neutečieš, čaká ťa tu a ty vôbec nevieš, ako sa z toho dostaneš von. Pretože zatiaľ žiadne východisko nevidíš. Namiesto nádeje cítiš len zúfalstvo, paniku a bezmocnosť. A ty sa pýtaš samej seba, ako toto máš zvládnuť…

Nedávno mi do života prišlo niečo podobné… Situácia alebo problém, nad ktorou už nemám dosah. Neviem ju vyriešiť, pretože niektoré veci proste nie sú v ľudských rukách. Zostáva mi len čakať a reorganizovať svoj život tak, aby som tomuto problému vytvorila dostatočný priestor, ktorý si sám žiada…

unsplash.com

Tiež som sa pýtala, ako to zvládnem…

Keď absolútne netuším, ako to mám zvládnuť… A pripomenulo mi to obdobia, ktorými som si už prešla, a hoci sa vtedy v mojom živote odohrávalo úplne niečo iné, predsa len sa tieto časy na seba podobajú ako vajce vajcu.

Spomínam si na časy, kedy som zostala bez práce. Zo dňa na deň. Účty sa kopili, žiadnu rezervu som nemala a netušila som, z čoho zaplatím ďalší nájom.
Spomínam si na skúškové obdobie, počas ktorého mi takmer vypadali vlasy. Musela som chodiť do práce a zároveň sa učiť kvantum informácií, ktoré som už nikdy potom v praxi nevyužila. Level stresu dosahoval neúnosné maximum a ja som od zúfalstva plakala, kadiaľ som chodila.
Spomínam si na svoj prvý vážny rozchod. Balenie vecí, hľadanie nového zázemia, život bez neho, ktorý mi nedával zmysel, no rovnako som zmysel nevidela v spoločnom živote.
Spomínam si na to, ako mi majitelia podnájmu povedali, že sa musím vysťahovať, pretože majú s bytom iné plány… A v tom čase som nedokázala nájsť žiaden schopný inzerát.
Spomínam si na prvé mesiace v zahraničí. Nikoho som nepoznala, nemala som istú prácu, zaspávala som s pocitom, že netuším, čo bude zajtra.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Prečo na teba stále myslím?

Spomínam si na to veľmi dobre…

No zároveň si spomínam, že sa to všetko nejako utriaslo. Ani sama neviem ako. Proste som to nejako zvládla. Východiská sa vždy nejako „samy“ našli, do cesty sa mi pritrafila náhoda, ktorú som neočakávala ani v tom najodvážnejšom sne. Zvládla som to, aj keď som nikdy nemala tušenia ako…

Prácu som si našla. Dokonca som si ju sama vytvorila a dnes ma nikto nemôže vyhodiť. Zvládla som skúškové obdobie a dnes mám titul. Dokázala som si zariadiť život bez neho a dnes viem, že nič lepšie sa mi nemohlo stať. Na poslednú chvíľu som našla bývanie, v ktorom som sa konečne cítila ako doma. A na časy, kedy som žila v zahraničí, spomínam už len s úsmevom, pretože spätne ich vnímam ako ťažké, no predsa tie najkrajšie roky života, ktoré mi veľa dali.

unsplash.com

A preto viem, že zvládnem aj toto…

Som si istá, že prekonám aj toto obdobie, ktoré na mňa teraz pôsobí hrozivo. Neviem, ako sa cez to prekleniem, ale viem, že to nejako prekonám. Aj napriek tomu, že nedivím žiadne riešenie a ani ho nemôžem vidieť. Pretože tento problém skutočne nie je v mojich rukách.

Áno, trápim sa. Áno, bojím sa. Áno, ťažko sa mi zaspáva. Ale kdesi v kútiku duše viem, že to prejde. Že sa ten pocit bezmocnosti z mojej duše časom vytratí a všetko raz bude dobré.

Možno nevidíš svetlo na konci tunela. Možno sa ti zdá, že tvoja situácia nemá žiadne východisko. Možno máš pocit, že toto je tvoj koniec. Ale chcem, aby si vedela len jedno. Aj toto zvládneš… Tak ako si zvládla desiatky podobných, no predsa iných problémov predtým.

Autor: Tami

Coverphoto: Photo by Kate M on Unsplash

Facebook komentáre