Nikdy by mi nenapadlo, že sa vzdám. Ja… Tá žena, ktorá vždy všetko videla v tých najžiarivejších farbách. Tá, ktorá sa smiala aj vtedy, keď iní rozpačito mlčali a hanbili sa prejaviť svoje emócie. Tá, ktorej nikdy nestačili priemerné zážitky, ktorá sa nudila v priemerných vzťahoch, ktorá pred nezáživnými chvíľami v spoločnosti uprednostnila radšej samotu a v tichosti si vychutnávala vlastné myšlienky. No odvtedy sa tak veľa zmenilo. Z tej ženy sa stal niekto iný, a keď teraz spomínam na svoju minulosť, nespoznávam sa. Nespoznávam tú ženu, ktorá si vždy na tomto svete dokázala vydobyť svoje miesto, kde na ňu svietilo slnko.
Dnes mi je na míle vzdialená, pretože som… Stretla teba. Muža, ktorý môj svet prevrátil hore nohami, a zrazu je v ňom všetko inak. Nemám pocit, že dokážem všetko, čo si zaumienim. Cítim sa príliš malá, príliš bezcenná, príliš obyčajná… Nechcem vynikať, bojím sa pozornosti, pretože len vtedy si iní všimnú, že nie som ani len priemerná.
unsplash.com
Presne tá žena, ktorá kedysi samotu milovala, sa jej teraz bojí. Nevníma ju ako najlepšiu priateľku, ale ako hrozbu, ako svojho démona, pred ktorým sa ukrýva v tvojom náručí.
Pretože chvíle osamote mi ukazujú pravdu…
Skutočnosť nie je zahmlená stovkou klamstiev, ktorými sú tvoje slová opradené. Realitu zrazu nemôže prikrášliť tvoj úsmev. Som tu len ja a ticho, ktoré mi vraví viac než akýkoľvek dialóg. A to je dôvod, prečo sa už dlho bojím zostať sama. Pretože ja tú pravdu vidieť nechcem. Vlastne… Doteraz som ju vidieť nechcela.
Ani dnes na ňu nie som pripravená, no som s ňou zmierená. Prijímam to, čo sa stalo, i to, čo sa práve deje. Odpúšťam si všetky chyby a musím ich odpustiť aj tebe. Čo má prísť, jednoducho príde. Už nemôžem veriť svojim predstavám, musím vykročiť vpred, no zároveň sa vrátiť vzad. Na miesto, kde som bola sama sebou. Do obdobia, kedy som bola tou ženou, ktorá život milovala a nebol pre ňu trápením. Nemám chuť nad tebou premýšľať, nechcem nič a nikoho meniť. Chcem prijať skutočnosť takú, aká je, a chcem sa postupne liečiť. Z lásky, ktorá nikdy láskou nebola, no ja som ju v sebe neustále nachádzala márne odhodlanie pretvoriť ju.
Neviem, prečo som tak dlho zostávala s niekým, kto mi dával pocítiť, že nikdy nebudem dokonalá. Kto mi namiesto mojich úspechov vyhadzoval na oči len moje nedostatky. Kto vo mne chcel za každú cenu uspať moje túžby a denne mi ukazoval, ako veľmi sú moje sny odo mňa vzdialené. Kto ma nevnímal ako jedinú výnimočnú z milióna, ale len jednu, ktorá v tom milióne splýva. Kto si vďaka mojim slzám dobíjal vlastné baterky. Kto… Má vlastne ešte zmysel spomínať na to?
unsplash.com
Až príliš dlho som sa upokojovala vidinou lepších zajtrajškov…
Vždy, keď sa mi tlačili slzy do očí, vravela som si, že musím vydržať. Že sme si súdení, ja musím o teba zabojovať a moja láska ťa vylieči. Vylieči nás, vylieči našu minulosť, moje i tvoje jazvy na duši. No až dnes som si dokázala priznať pravdu. Nie, my dvaja si nie sme súdení. Bolo mi len súdené stretnúť ťa, aby si mi otvoril oči. No nie je to navždy.
Naše cesty sa musia rozdeliť… Pretože ak by sme si boli súdení, necítila by som bolesť. Konečne dokážem byť k sebe úprimná. Ja a ty k sebe nepatríme, pretože láska má každému poskytovať istotu, oporu a bezpečie, avšak pri tebe som nič také nepocítila…
Zabalím sa do prikrývky a v duši cítim pokoj, aký už dávno nie…
Pomaly sa zoznamujem so samotou, ktorú som kedysi tak dôverne poznala, no postupne sme sa odcudzili. Vďaka tebe… Vzťahy ochladli, dôvera sa naštrbila, vzájomná prítomnosť sa zafarbila čiernym odtieňom. No z tohto stretnutia mám zrazu pocit, akoby som stretla starú priateľku. Nebojím sa jej, pretože mi nikdy neklamala, naopak… Vždy ma zaviedla tam, kde som sa práve potrebovala ocitnúť. Vždy mi dala radu, ktorú som nikdy neoľutovala.
Budem dlho sama. Prejde veľa času, kým sa znovu so samotou rozlúčime. Viem to… Pretože si potrebujem vyliečiť rany, ktoré si vo mne zanechal. Ty si ich strojcom, no ja som ti pritom pomáhala. Mohla som odísť omnoho skôr, no verila som, že sme si súdení, bála som sa pravdy a bezpečia.
S pokojom na duši nechávam toto obdobie za sebou a z teba sa stáva spomienka. Neviem prečo, ale necítim, že by som robila chybu. Zdá sa mi, že všetko je konečne tak, ako má byť. Že opäť začínam žiť život, ktorý mi je súdený.
Život je príliš krátky na to, aby sme v ňom trpeli ľudí, s ktorými trpíme.
Coverphoto: Photo by freestocks on Unsplash
…
Všetci potrebujeme raz za čas vedieť, že na to, čo prežívame, nie sme sami. A práve preto vznikla naša knižka Úlomky ženy II. Zakúpiť si ju môžete TU.
