“Chcem byť sám”… Tri slová, ktoré mi od základov zmenili život. Tri hlúpe slová… Vieš, keď si ich premietam v hlave, tak ani neviem, či sa mám smiať, alebo plakať. Som zmätená. Zničená. Ten pocit je taký silný, až si nie som istá, či ma pomaly nepripravuje o zdravý rozum. Zo začiatku som si myslela, že si robíš srandu. Že je to vtip, alebo nejaké momentálne zatemnenie mysle. Ale nebolo.

Odmlčal si sa a mne tie slová začali dochádzať. Keď som si líhala sama do postele.  Keď som sama pila rannú kávu. Neozval si sa. Nechal si ma v tom samú, len s tými tvojimi troma posranými slovami. Bez vysvetlenia, bez dôvodu. Nechal si ma utápať sa v myšlienkach a spomienkach. Hľadala som v nich ako Scherlock Holmes.

“Kedy? Prečo? Čo som povedala? Čo som zrazu urobila inak ako doteraz? Čo som pokašľala…?

Otázok milión a odpovede žiadne. 

Zažívala som slabú porážku vždy, keď zazvonil telefón. Keď pípla správa. Keď niekto zazvonil pri dverách. Bolo to peklo. NEVEDOMOSŤ.

Nevedela som, čo sa stalo. Nevedela som, či je to navždy alebo na pár dní, na týždeň či mesiac. Nevedela som nič. A nevedomosť zabíja. Robí z teba idiota, ktorý sa nedokáže sústrediť na nič iné. Stále čaká, premýšľa, dúfa.

A potom, akoby nič. Akoby sme sa nikdy nepoznali. Akoby sme spolu neprežili roky spoločného šťastia, starostí a spoločne prežitých okamihov, si sa ozval.

Ahoj. Ako sa máš?

Nič viac. 

pinterest.com

Civela som na tú správu pár hodín ako blázon. Po pár mesiacoch doslova ničoho, prišlo toto? Nezmohla som sa na odpoveď. Nezmohla som sa na nič. V hlave som spriadala plány ako ti to dám vyžrať. Viem, že to nie je riešenie dospelej ženy, ale bola som zúrivá. Predstavovala som si, ako budeš prosiť a ja budem mlčať. MLČAŤ. Tak ako si čušal ty. Chcela som ti to vrátiť. Chcela som, aby si vedel, ako mi bolo a čo si mi spôsobil.

Lenže ty si viac nenapísal. Len si spustil kolotoč odznova. Otázky bez odpovedí… Do toho momentu by som neverila, čo dokáže jedno jediné ahoj, svietiace na hlúpom displeji, s človekom urobiť. Myslím, že som sa na chvíľu zbláznila. Volala som, písala som, hľadala som ťa. POTREBOVALA som odpovede. Privádzalo ma to do šialenstva.

Ale po tebe sa zľahla zem.

Vieš, ak o niekoho prídeš, bolí to. Napríklad, ak niekto umrie. Je to otrasná bolesť. Je to nenávratné a definitívne a trhá to srdce. Lenže vieš, že už sa nič robiť nedá. A tak sa časom začneš spamätávať. Hojiť sa. Zabúdať. Tak to v živote chodí. Ale ty si žil a jediný, kto pomaly umieral, som bola ja. Vo vnútri. Všetko ma bolelo. Každý nádych, každý pohyb. Bolela ma nádej… Sama nerozumiem tomu prečo, ale aj po tom všetkom som túžila len po tom, aby si sa vrátil. Časom som ti už nechcela nič vracať, bolesť ma zlomila, skrotila. Chcela som len, aby si sa vrátil, aby som ťa opäť cítila, počula, videla…

S otvorenými očami som snívala, ako sa vrátiš s kyticou kvetov a sakra dobrým vysvetlením… Lenže čas bežal a po tebe ani stopy. Až potom, keď ma už prestalo vytrhávať pri každom zvonení telefónu a pri každom buchnutí dverí, si to znovu urobil. OKOMENTOVAL si mi fotku.

“Aj čierna ti vždy išla…” 

A vtedy mi to došlo. Došlo mi, že si preč. Že sa nevrátiš. Že je koniec. Tvoje trápne pripomínanie sa mi to povedalo za teba. Len si nechcel, aby som na teba zabudla. Nedokázal si sa predo mňa postaviť zoči voči, pretože si veľmi dobre vedel, že by si mi nemohol povedať, čo sa naozaj stalo a čo si si zo mňa urobil. Bol si príliš veľký zbabelec na to, aby si mi povedal, že ma viac nemiluješ. Bol si príliš slabý na to, nechať ma odísť, aj keď to bolo tak, ako to bolo.

Chcel si si ma udržať ako zadné vrátka. Ako poistku, ku ktorej by si sa mohol vrátiť, keby nič ostatné nevyšlo. Vedel si, čo tieto banálne správy a slová pod fotkami so mnou robia. Vedel si, že nimi vo mne dostatočne živíš nádej. Dosť na to, aby som čakala… Aby som čakala bohvie dokedy.

pinterest.com

Odstrčil si ma od seba ako niečo totálne bezcenné. Nestála som ti ani za vysvetlenie. Dnes už viem, že si ani sám nevedel, čo mi povedať. Rozohral si si hru s človekom, s ktorým si zdieľal život a to niekoľko rokov, no a to mi o tebe povedalo viac ako tisíce vysvetlení. A to všetko len preto, že si sa bál. Že by si bol radšej “s niekým” ako sám…

Žila som so sebcom a zbabelcom, lenže pre zaľúbenosť som to nevidela… Keby áno, tvoje správanie by ma teraz vôbec neprekvapilo. Tak, aby si bol pokojný, ja tie dvere za nami zabuchnem za teba. Urobím to, čo si ty nedokázal, a aj keď to nie je jednoduché, viem čo je potrebné urobiť a čo je najlepšie pre mňa. Pretože ja nebudem niekoho záložný plán. Niekoho posledná možnosť…

Urobím “špinavú prácu” za teba… Pretože ja mám na to, aby som dokázala povedať koniec, keď tá chvíľa nastane. Mám na to, aby som bola k druhým úprimná…

Prepáč, ale už by som viac aj tak nedokázala žiť s chlapom, ktorý má menšie gule ako jeho žena…

coverphoto: Photo by Dmitriy Berdnik on Unsplash

Naša nová kniha o ženskom svete, ženskej sile a vzťahoch, Úlomky Ženy 2, je už dostupná aj s venovaním priamo u nás – TU.

 

Facebook komentáre