Chcela by som tento článok venovať všetkým vám, ktoré máte okolo 20 rokov a ešte ste nemali vzťah. Cítite sa čudne, však? Presne si pamätám ten pocit. Mala som 19 a niekedy som mala pocit, že chytám „stareckú depresiu“… Mala som chvíle, kedy som sa cítila naozaj čudne. Považovala som sa za čudnú len preto, že ja som sa v 19-ich ešte nemohla pochváliť žiadnym vzťahom.
Nemohla som na nikoho nadávať, že je chuj a že mi zlomil srdce. Ono, ja som si to istým spôsobom užívala, ale niekedy som mala tie „svoje“ dni. Keď som sa však obzerala okolo seba, nechápala som (a stále nechápem), načo sa ľudia ženú do vzťahov už v 15-ke?
Povedzme si úprimne, 90% vzťahov aj tak stroskotá a jediné, čo im zostane, sú zlomené srdcia a oči pre plač v životnom období, kedy by si každý mal užívať život plnými dúškami.
pexels.com
Myslím si, že nemať vzťah, dokedy len, chceš je v poriadku…
Ako môžu mať vzťah ľudia, ktorí neľúbia ešte ani seba? Ešte sa to nestihli naučiť, lebo áno, bohužiaľ, aj takáto vec sa musí učiť a treba na to čas.
Ako môžu mať vzťah, keď sa ešte nenaučili byť sami? Toto je asi tá najdôležitejšia vec… Ľudia, ktorí sú od tak mladého veku neustále vo vzťahu, jednoducho nevedia byť sami.
Nevedia žiť život bez partnera. Potrebujú vedľa seba niekoho (mnohokrát hocikoho), lebo… Vlastne ani neviem, prečo… Ja som takúto potrebu nikdy nemala.
Okolo mňa padali slová ako navždy, plánovala sa jedna budúcnosť za druhou a ja som žila svoj bezstarostný, nikým a ničím neviazaný život.
Okolo mňa potom padali aj slzy, sny o budúcnosti sa rúcali jedna radosť… A ja som si svoj život žila naďalej.
Oni nechápali mňa a ja som nechápala ich…
U mňa namotanosť na niekoho trvala tak polrok a potom som si vždy uvedomila, že ten chlap za to ani nestojí a mne je vlastne dobre samej, lebo som mladá. Lebo o tom tá mladosť predsa je.
Je to čas pre vyhradený nás, iba pre nás, presne na to, aby sme sa hľadali a našli. Aby sme robili chyby a blbosti a nemuseli sa spovedať nikomu len sebe. Aby sme si našli lásky a zaľúbili sa až po uši, ale aby sme to nebrali ako tragédiu, keď to nevyjde.
Mladosť predsa patrí len nám a najväčšou chybou, akú môžeme urobiť, je obetovať ju niekomu druhému…
Preto, keď si čítaš tento článok a si sama a cítiš sa ako piate koleso na voze, tak ver, že sa nemusíš. Dnes, kedy už mám 2 roky fungujúci vzťah, som najviac vďačná za tie roky osamote.
Vieš, za ten čas, čo všetci ostatní okolo mňa naháňali jeden druhého, som ja stihla nájsť seba. Stihla som sa dokonale spoznať a naučiť sa užiť si samotu.
Naučila som sa rešpektovať samu seba a naučila som sa aj veľa vecí o láske a o živote. Potom keď zrazu prišiel ten, pri ktorom mám pocit, že tá láska na celý život naozaj existuje, som si mohla s pokojným svedomím povedať, že už nastal ten čas, kedy dokážem fungovať aj s niekým iným a nielen sama.
(Samozrejme, že to nebolo také jednoduché, ale to už je príbeh, o ktorom sa môžete dočítať v starších článkoch).
pexels.com
Teraz po rokoch som ja vo vzťahu, aký som si vysnívala…
V takom, na ktorý som vlastne niekde tam podvedome vždy čakala. Vo vzťahu, ktorý nie je podmienkou pre moju existenciu, ale robí ju krajšou.
Som vo vzťahu, ktorý ma nerobí zadanou, ale práve naopak, ešte viac slobodnou. Mám ten pocit, že za mnou niekto stojí, ale zároveň nie som od toho človeka závislá.
Keď sa pozriem na ľudí, ktorí vtedy naháňali niekoho alebo hocikoho, tak sú väčšinou sami. Jednoducho ich prestalo baviť neustále niekoho hľadať na to, aby vôbec mohli fungovať.
Oni sa presne teraz učia to, čo som sa ja naučila pred rokmi…
Coverphoto: unsplash.com
