Viem, že jeho meno by si už najradšej ani nevyslovila a že by si si z mysle zmazala všetky spomienky, v ktorých sa objavuje. No zároveň viem aj to, že ak by sa dalo, šepkala by si jeho meno v tme pritom, ako sa k nemu túliš, a o tie spomienky, ktoré s ním máš, prísť nechceš. Sama sa strácaš v tom, čo sa v tebe odohráva, a máš pocit, že chceš všetko, no zároveň nič.

Tak to chodí, ak nás niekto zraní. Cítime sa paralyzovaní a neschopní triezveho úsudku. Bije sa v nás toľko protichodných hlasov, že ani sami nevieme, ktorý je náš a ktorý je správny.

Ak mu nevieš odpustiť, ešte si to v sebe neukončila…

pinterest.com

Aj napriek tomu, že sa drvivú väčšinu času tváriš, že si nad vecou, a žiješ si svoj vlastný život. Avšak potom prídu chvíle, kedy si náhle spomenieš, pretože ti ho niečo pripomenie, a všetko je to späť…

Cítiš hnev a ani sama nevieš, na koho sa vlastne hneváš. Či na neho za to, ako ti ublížil, alebo na seba kvôli tomu, že túto životnú epizódu nedokážeš nechať v minulosti. Počas dlhých nocí ti je smutno, pretože druhá strana postele zíva prázdnotou a pripomína ti tak ten bolestivý rozchod.

Odpustenie je pre zlomenú dušu niečo ako sloboda pre človeka uväzneného v klietke. Túži po tom, aby bol voľný, ale všade okolo sú mreže, ktoré mu nedovolia uniknúť z toho pekla, čo ho vnútorne ničí.

Ak mu nevieš odpustiť, je to preto, že zúfalo chceš, aby si sa dovolala pravdy a aby si dotyčný uvedomil, čo všetko na tebe napáchal. Pýtaš sa, prečo musíš trpieť ty a nie on. Veď ty si bola tá, ktorá skutočne milovala a tomuto vzťahu verila.

Ale to chce čas…

Raz mu to dôjde, pretože život mu to vráti iným spôsobom, a je len na tebe, či dovtedy budeš čakať a nazerať na svet spoza imaginárnych mreží, ktoré ti nedovolia uniknúť ani pred vlastnými zničujúcimi myšlienkami.

Bude si to vyžadovať veľa námahy, kým tie mreže, ktoré okolo seba máš, jednu za druhou prepíliš. Počítaj s tým, že to nepôjde hneď a veľakrát to vzdáš mysliac si, že sa oslobodzujúceho odpustenia nikdy nedočkáš. Avšak ono príde. Príde, no len vtedy, keď si uvedomíš, že nič z toho, na čom ti teraz záleží, k odpusteniu nepotrebuješ.

Nemusíš mať pocit a ani dôkazy, že rovnako ako ty trpí aj on.

pinterest.com

To, ako sa cíti, je pre teba nepodstatné, pretože už nie je súčasťou tvojho života. Stal sa z neho cudzí človek a na tom, či je šťastný alebo rovnako bezradný, ti vôbec nemôže záležať. Inak by si sa musela zaujímať o všetkých cudzích ľudí, ktorých počas dňa stretneš, a sama uznáš, že to je poriadna hlúposť.

Ak mu chceš odpustiť, musíš si uvedomiť, že nie je nutné vedieť, prečo sa stalo to, čo sa stalo a čo ti tak ublížilo. Minulosť už nezmeníš a ty sa len zbytočne krútiš v bludnom kruhu, ktorý síce má cestičky na únik, no ty ich prehliadaš. Lebo sa večne vraciaš tam, kde si doposiaľ nič nenašla a, úprimne, už nikdy tam nič nenájdeš.

Nenájdeš tam ani odpovede na svoje otázky, ani dôkazy o tom, že to mrzí aj jeho. Nechaj ho, aby žil svoj život po svojom, a ty rob presne to isté. Ži tak, akoby si práve v túto chvíľu začala úplne nový život. A potom príde moment, kedy si spontánne uvedomíš, že si mu odpustila. A ani sama nebudeš vedieť, kedy sa to stalo.

Ak mu nevieš odpustiť, je to v poriadku. Bolo ti ublížené a nie si stroj, aby si sa cez všetko hneď preniesla a kráčala ďalej, akoby sa nič nestalo. Nehnevaj sa na seba, no začni sa pozerať vpred. A to je kľúč od tvojho súkromného väzenia, do ktorého si sa dostala…

Coverphoto: Photo by Christopher Windus on Unsplash

Facebook komentáre