Občas, naozaj občas, si aj po toľkom čase sadnem do kresla, otvorím si víno a premýšľam. Myslím si, že na tom nie je nič zlé, pretože už na teba nemyslím často a už vôbec na teba nemyslím ako na niekoho, koho by som stále nejakým spôsobom ľúbila. Ide skôr o to, že ma vzťah s tebou zmenil.
Teda… hlavne koniec nášho vzťahu. Skrátka potom, ako si z môjho života odišiel, stala sa zo mňa úplne iná osoba. V niečom lepšia, v niečom možno horšia a v niečom proste len úplne iná…
pinterest.com
Rozmýšľam viac o sebe. O tom, čo to všetko, čo sa vtedy stalo, vo mne spôsobilo. A pomaly prichádzam na to, že si budem v sebe už navždy niesť jednu jedinú vec, ktorú ti nie že neodpustím. Hnev už vo mne nenájdeš… Skôr ťa už kvôli nej vidím v úplne inom svetle. A nie v bohvieakom. No a, bohužiaľ, toto svetlo akosi zatieňuje už všetkých mužov, ktorí prichádzajú do môjho života, a nedovolí mi viac veriť. Nedovolí mi viac bezhlavo milovať.
Zhrnula by som to asi takto:
Ak niekoho miluješ, povedz mu to. A ak nie, povedz mu to tiež… Pravda bolí len raz, no klamstvá zanechávajú jazvy, ktoré pália celý život.
(autor neznámy)
Najviac ma totiž zranilo to, že si náš vzťah… neviem… Predstieral? Alebo si len nechcel byť sám, tak si ma použil ako nejakú medzizastávku? Vieš, snažím sa pochopiť prečo…
Ak nás niekto, koho máme radi, nemiluje – okay. Bolí to ako sviňa a je to obrovská rana, niekedy až celoživotná jazva, ktorá je už ale časom len jazvou… A s jazvami sa dá celkom obstojne žiť. A hlavne – stáva sa to. Je to normálne. Nie vždy sa páčime tomu, kto sa páči nám, a tak je to prirodzené. Ale ako hovorieva moja mama, priame odmietnutie je kratšia cesta, z ktorej sa hneď vrátiš, a škody nie sú až také strašné…
LENŽE ak nás niekto naťahuje, ak nám niekto dáva dookola nádeje, o ktorých dopredu vie, že sú falošné, ak nás niekto počas celého vzťahu necháva v neistote a trápení, ale vedome nás nenechá odísť, no potom sa on z ničoho nič vyparí ako ranná hmla… Poviem vám, to je tá skutočná rana. Keď vás niekto nechá uveriť, že ste pre neho všetkým, a potom to „všetko“ hodí za hlavu, akoby to bolo prosté nič.
Pretože to už potom nie je len o rozchode.
- Je to o tom, že začneme spochybňovať samých seba. Či sme dosť dobrí, čo sme urobili zle… V skutočnosti sme však neurobili zle vôbec nič, no chrobák v hlave je už nasadený a verte mi, nesie sa s nami dosť dlhú dobu.
- Je to tiež o tom, že prestávame veriť ľuďom. Veď keď niekto, kto s nami vytváral domov mesiace či roky, kto si každý večer líhal s nami do postele, kto nás zakrýval, kto sa s nami budil, kto nám robil raňajky, kto s nami zdieľal starosti aj radosti, odíde zo dňa na deň, akoby sme boli to najnepodstatnejšie v jeho živote, čomu máme ešte vlastne veriť?
- Je to o tom, že sa cítime zradení. Že sa cítime nie dosť dobrí, že začneme o sebe pochybovať… Že to s nami proste urobí zlé veci. A hlavne – zostávame chladnejší.. A vlastne úplne zbytočne. Všetko toto sa v nás udeje len kvôli tomu, že niekto nemal dosť guráže na to, aby povedal hneď na začiatku – prepáč, nie si to, čo hľadám.
pinterest.com
Je to o tom, že si potom možno zbytočne pokazíme vzťah, ktorý by mal zmysel… pretože sme naň príliš zranení, znechutení, nedôverčiví, zlomení…
A preto je dôležité povedať to hneď na začiatku, keď ešte väzby nie sú také silné. Keď to ešte nie je láska, keď by sme to proste možno s pár slzičkami a pohármi vína v pohode prekonali. Keď sme ešte nestratili toľko drahocenného času, ktorého máme tak málo…
A preto, ľudia, prosím… Buďte úprimní. Neničte iných len preto, lebo sa bojíte byť sami, alebo nedokážete povedať nie. Naučte sa to. Pretože ničiť takto zbytočne iný život naozaj nie je hrdinstvo a vôbec to za to nestojí…
coverphoto: Photo by Casper Nichols on Unsplash
Ak sa Vám článok od autorky páčil, môžete si zakúpiť aj jej knihu Rozchod, ktorá pomohla už mnohým našim čitateľom. Pre objednanie kliknite SEM.
