Mojou najväčšou chybou bolo, že som vedela odpustiť príliš veľa chýb. Znie to zvláštne, však? Skoro ako taká slovná hračka. Ale v mojom prípade nešlo o hru, ale o „tvrdý“ život. Bola som typom človeka, ktorý si o múr musí rozraziť celú hlavu, aby pochopil, že niektoré veci jednoducho nepôjdu tak, ako by som chcela – že niektoré vzťahy sa pokazia alebo mi proste nie sú súdené, že v niektorých kolektívoch nikdy nebudem docenená, že niekedy zažijem aj také chvíle, ktoré nebudú ako vystrihnuté z mojich predstáv…

Dnes síce svoju chybu prepáčiť chyby druhým neľutujem, pretože ak by som nejakú ľútosť cítila, znamenalo by to, že sa k týmto momentom stále vraciam, stále ich riešim a nemám ich v sebe spracované. Verím, že čo sa má stať, stane sa a pomaly zabúdam. A ak to ide, snažím sa nájsť nejaké to ponaučenie.

unsplash.com

A o jednom z množstva tých dôležitých by som vám dnes rada niečo povedala…

Ide totiž o životnú skúsenosť, ktorej „čaro“ nepochopíte, kým to nezažijete na vlastnej koži. A vlastne ani vtedy sa k vám toto pochopenie nemusí dostať. Poznám totiž množstvo ľudí, ktorí sú tak zaslepení svojím hnevom a svojou bolesťou, že nie sú schopní pozrieť aj pod povrch situácií, ktoré v ich živote postretli.

No ja som sa to už naučila – hľadať vo vzťahoch príčinu problémov a vždy najprv pozrieť aj na seba; vyzistiť, či moje činy, hoci vykonané aj s dobrým úmyslom, nemajú pár nežiaducich účinkov. A presne to sa pri tom, ako som dokázala odpustiť veľa chýb, stalo. Tieto odpustenia mali nežiaduce účinky.

unsplash.com

Presnejšie také, ktoré vrhli zlý tieň na mňa…

Čím viac šancí som dala, tým viac si ich ten druhý nevážil.
Čím viac som sa snažila ukázať ľuďom, že sa nehnevám a že chcem, aby sme fungovali tak ako predtým, tým viac som na nich videla, že som im skôr na smiech.
Jednoducho som im dovolila príliš veľa a oni to neskôr stupňovali. Veď sa nachádzali v blízkosti človeka, ktorý prepáči všetko, tak prečo by si mali dávať pozor a nebodaj aj znášať následky svojich chýb…

Verím, že to nie sú len moje skúsenosti. Viem, že to takto jednoducho funguje. Ak odpúšťame nesprávnemu človeku, môže sa stať, že v jeho očiach klesneme. Prídeme o svoju autoritu, o svoju cenu. Zrazu sme niekým, s kým možno zametať…

Ak dáš príliš veľa druhých šancí a budeš ochotná odpúšťať rovnaké chyby, musíš počítať i s tým, že sa ti to nikdy nevráti. Staneš sa samozrejmosťou. Tou, ktorej možno skákať po hlave. Ženou, ktorá nikdy neodíde, pretože ak by to chcela a vedela urobiť, už by to dávno urobila. Osobou, ktorá odpustí všetko, a preto si pri nej možno aj všetko dovoliť. Občas to tak totiž býva… Čím viac chýb odpustíme, o to viac strácame v očiach toho druhého hodnotu. 

Coverphoto: Photo by Anastasia Vityukova on Unsplash

Facebook komentáre