Smutným paradoxom tejto doby je, že neustále túžime po nových a nových veciach. Po nových zážitkoch, túžime spoznávať stále viac ľudí, niekedy s nie celkom čistým úmyslom, a pritom zabúdame na to, čo už máme.
Zabúdame, čo už „vlastníme“…
Možno je to spôsobené dobou, v akej žijeme, možno je to v nás ľuďoch. To nie je kritika spoločnosti, ale vlastnosť, ktorú si na ľuďoch stále viac všímam. Občas aj sama na sebe.
pinterest.com
O čo by bol svet lepší, keby sme boli k sebe dobrí. Keby sme si dokázali priznať chybu a ospravedlniť sa namiesto hádky. Keby sme dokázali ovládať svoju hrdosť. Keby sme sa nehanbili za svoje slabosti. Keby sme boli k sebe úprimní. Keby sme neboli takí chamtiví za materiálnymi vecami. Keby sme dopriali aj iným, čo si prajeme pre seba. Keby sme neboli takí sebeckí a nemysleli iba na vlastné potešenie.
Prečo sme vo vzťahu, a pritom sa klameme a podvádzame?
Skutočne potrebujeme flirtovať s inými, aj keď sme vo vzťahu? Je to naozaj v poriadku? Niektorí si, ako vidím, nedokážu bez toho predstaviť svoj život. Lenže naozaj musí byť v každom vzťahu čosi, čo nám chýba, a nedokážeme sa s tým zmieriť? Alebo rovnosť vo vzťahu? Urobíme chybu, je to v poriadku, ale ak to urobí partner, tak už je problém.
Prečo my môžeme a on nie? Áno, tiež občas obviním druhého zo svojich chýb, aby som sa zbavila zodpovednosti, ale snažím sa s tým bojovať, hoci je to ťažké. Lebo obviniť toho druhého je skrátka jednoduchšie.
Žiaľ, neovplyvňujeme, čo nám ľudia povedia, ovplyvňujeme len to, ako na to budeme reagovať.
Prečo sme k sebe zlí? Na svete je predsa dosť zla aj bez toho. Vraj je taká doba… Lenže charakter doby vždy určujú ľudia.
To, ako sa k nám správa iný človek, vypovedá o ňom. To, ako sa k tomu postavíme, zase o nás.
Napokon ani sami k sebe nie sme práve najspravodlivejší. Každú našu dobrú vlastnosť násobíme dvoma zlými. Jasné, že vždy je čo zlepšovať. Ale prečo sa nesnažíme byť každý deň lepšími ako včera? Prečo opakujeme svoje chyby a nepoučíme sa z nich? Občas sme tak bezohľadní, že ani nevidíme, že sme iným ublížili. Tak ako starým priateľom, na ktorých smelo zabúdame, keď stretávame nových.
Žiaľ, dovolím si povedať, že väčšina ľudí je ovplyvnená trendom sociálnych sietí. Na jednej strane je skvelé byť za každých okolností v kontakte s ľuďmi, s ktorými by sme sa inak možno nemohli stretávať, ale vytráca sa čaro osobných stretnutí.
Sociálne siete navyše prinášajú tak veľa nových podnetov pre hádky, ktoré v minulosti neexistovali. Umožňujú nám nielen nezabúdať na priateľov, ale ich aj kontrolovať, sledovať ich životy, prinášajú závisť, sklamanie…
Je mi smutno, keď vidím, akí k sebe ľudia sú. Je mi smutno, že žijem v dobe plnej klamstva a pretvárky, kde sa zlomené srdcia považujú za triumf, a aj človek, ktorý neklame, bude oklamaný.
pinterest.com
Vidím, že ľudia stále menej bojujú za lásku, pretože majú pocit, že im to nestojí za to.
Namiesto riešenia problémov volia rozchod alebo urážanie sa, ktoré aj tak nikam nevedie a nič nevyrieši. Prečo by sme mali problémy riešiť, keď je jednoduchšie to neriešiť, kým druhý neuzná svoju chybu, aj keď žiadnu neurobil.
Vtedy sa vždy musí nájsť jeden z tých dvoch, ktorému na vzťahu záleží viac a je ochotný ustúpiť. Lenže čo ak tomu človeku raz dôjde trpezlivosť?
Skúsme sa zamyslieť, v akom svete budú vyrastať naše deti. Budeme s tým spokojní? Pritom zmeniť to môžeme jedine my…
Coverphoto: Photo by Marco Lastella on Unsplash
