Každý deň som si hovorila, že dnešok bude lepší. Každý večer som si pred spaním nahovárala, že ak zajtra vstanem tou správnou nohou, všetko zlé sa náhle stratí a nájdem konečne niečo, čo spraví môj deň krajším. Ale ako som mohla byť tak krutá voči sebe samej, keď som svoj smútok nonstop skrývala za úsmev a nedovolila emóciám vyjsť na povrch? Nevyroniť slzu, nenechať kútiky úst klesnúť ani o malý kúsok, zatiaľ čo moje srdce vynechávalo údery, bolo pre mňa akési umenie…

Návaly emócií boli čoraz častejšie, silnejšie a intenzívnejšie, až kým ma skutočne neprekonali.

pinterest.com

Prišiel chladný jesenný večer, kedy som sa rozhodla na seba hodiť prvé teplé oblečenie, čo som mala poruke. Vytiahnuc si ponožky až takmer po kolená, s dekou okolo pliec, som sa vybrala do tmavých a pustých ulíc. Vedela som presne, kam som mala namierené. Na miesto, kde sa moje srdce po prvýkrát stretlo s plameňom, a kde prvýkrát tento plameň spálil všetko, čo vo mne ostalo. Kedysi som pri pohľade na toto miesto necítila nič iné ako kvitnúcu lásku, ktorá sa šírila vzduchom a ľahkým pokojom zmiešaným s pocitom domova. Avšak odrazu som tam stála úplne sama v tichu a bez akýchkoľvek emócií.

Kvety a stromy zvädli, po vôni lásky vo vzduchu nebolo stopy, pokoj nahradila moja vnútorná nerovnováha a pocit domova sa ukliesnil niekde v ďalekej tme. Dlhší čas som sa vyhýbala tomuto miestu zo strachu, ktorý vo mne panoval a nechcel čeliť tej náhlej zmene pohľadu.

Nie som zrovna osoba, ktorá zvykne čeliť svojmu najväčšiemu strachu.

No v ten večer, kedy sa moje nohy dali do pohybu a srdce ma viedlo práve tam, som zistila, že mojím najväčším strachom som práve ja sama. Toto uvedomenie si ma stálo týždne či dokonca mesiace bojovania s vlastným osudom. Nie ľahko si človek prizná náhlu stratu všetkého, čo ho doposiaľ držalo nad vodou… Čo ho hnalo vpred, čo mu ukazovalo, že v tomto svete nie je sám a stratený… ale že tu niekto je po jeho boku.

Po tejto strate sa môj život krútil len okolo smútku, ktorému som sa bála čeliť, bála som sa ho prijať a popasovať sa s ním ako silná osobnosť. Dusila som ho v sebe a tvárila sa, že sa nič nedeje. Dokonca som sa donútila tomu tak veľmi uveriť, že aj keď som bola doma sama, zavretá vo vlastnom útočisku, usmievala som sa sama pre seba, aby som sa uistila, že som v poriadku.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chýbaš mi

A v ten osudný večer to prišlo.

Kričala som, až kým moje hlasivky nezačali zlyhávať. Plakala som, až kým som nepocítila ostré štípanie od nedostatku sĺz, nechala som emóciám voľný priebeh, až kým ma nezrazili na kolená, a päsťami som udierala do tvrdej zeme, až kým moje päste nevyzerali ako u boxeristu. Všetko to, čo bolo vo mne dusené niekoľko mesiacov, sa odrazu rozplývalo vo vzduchu a lietalo.

Vtedy som pocítila úľavu a ten neopísateľný pocit, kedy skala veľkosti Mt. Everest opustila moje srdce. Prvýkrát po veľmi dlhom čase som dýchala tak ako aj predtým a cítila, že toto je to správne. 

Čeliť strachu nie je vždy jednoduché.

pinterest.com

V prípade, že ste ním vy sami, je to o to ťažšie, no nikdy nie nemožné, ako som si ja mnohokrát nahovárala. Od toho dňa som sa usmievala, kedy som chcela a tentokrát celkom inak. Vrelo, úprimne a bez klamstiev, ktoré som si predtým vravievala deň čo deň. Keď som sa cítila zle, plakala som, až kým to zo mňa celkom nevyšlo a nebránila slzám v ich priebehu.

Akonáhle ma prepadli myšlienky na minulosť a pocítila som tú známu pichľavú bolesť pri srdci, vzala som nohy na plecia a čelila všetkému, čo sa vo mne odohrávalo. A to práve na mieste, kde sa celý môj príbeh začal. Nebolo to zo začiatku ľahké. Bolo to dokonca ťažšie ako čeliť človeku, ktorý ten môj príbeh odštartoval. No konečne som vedela, že toto je to správne. Konečne som vedela, že za emócie sa netreba hanbiť. Netreba sa ich báť a so vztýčenou hlavou sa im treba postaviť.

AUTOR: Rebeka Roninová

coverphoto: Photo by Leah Kelley from Pexels

Facebook komentáre