Občas sa pristihneš pri tom, že naňho znova myslíš. Možno si si bola istá, že už je to za tebou, že si uzavrela tú kapitolu a konečne sa posunula ďalej. No stačí len jedna pieseň, známa ulica, vôňa cudzieho parfumu… A spomienky sa vrátia. Prečo sa to deje? Prečo sa ti do mysle vkráda ten, čo ti najviac ublížil a dnes už pôsobí, že si na teba ani nespomenie?
Je to zvláštne, však? Človek by čakal, že keď niekto zlomí tvoje srdce, tvoje myšlienky ho automaticky vymažú, aby ťa ochránili pred ďalšou bolesťou. Ale pravda je taká, že naša myseľ funguje inak.
unsplash.com
Emočná závislosť – keď si odvykáš od niekoho, kto bol tvojou súčasťou
Keď sme s niekým dlhší čas, vytvoríme si k nemu citové puto. Zvykli sme si s ním zaspávať, písať mu dobré ráno, deliť sa o drobnosti zo svojho dňa. A zrazu… Nič. Ticho. Neprítomnosť. Je to ako odvykací stav – tvoj mozog si zvykol na pravidelnú dávku emocionálnej blízkosti, a keď o ňu prídeš, prirodzene sa ju snaží nahradiť spomienkami. Práve tými spomienkami, ktorá ťa dnes štvú a nútia ťa pýtať sa, či si hlúpa, ak na neho stále myslíš.
Spomienkový optimizmus – keď si pamätáš viac dobrého než zlého
Ľudská myseľ má tendenciu vytesňovať bolesť a pripomínať si najmä iba tie krajšie momenty. A tak namiesto všetkých hádok, sĺz a sklamaní sa ti vybavia okamihy, keď ťa objal, keď sa na teba usmial alebo povedal niečo, čo ťa roztopilo. A ty sa v tej chvíli pristihneš pri otázke: Naozaj to bolo také zlé?
Áno, bolo. Lenže my sme emocionálne nastavení tak, že si nechceme pamätať len bolesť – a to je vlastne dobré. Znamená to, že sme schopní uzdravovať sa. No na prvý pohľad to môže vyzerať, že sa začínaš fixovať na niekoho, kto ti ublížil, kto ťa zranil a urobil v tvojom živote neporiadok.
Neuzavreté otázky – keď hľadáš odpovede, ktoré nikdy neprídu
„Čo ak by som spravila niečo inak?“ „Možno sa mohol zmeniť…“ „Bola som prehnane citlivá?“ Rozchody často prinášajú viac otázok než odpovedí. Ak sa s nami niekto nerozlúči s úctou a úprimnosťou, ak nedostaneme vysvetlenie, naša myseľ sa k tomu bude neustále vracať. Bude hľadať odpovede, ktoré nikdy neprídu – a práve preto sa nemôžeme pohnúť ďalej.
Tu nastáva moment, kedy máš možno pocit, že sa vraciaš späť, no v skutočnosti sa potichu pohýnaš ďalej. A je celkom logické, že chceš dostať odpovede, ktoré si pred rozchodom alebo krátko po ňom tak súrne potrebovala. Je totiž ťažké uzavrieť kapitolu, v ktorej nám pár stránok stále chýba.
unsplash.com
Čo s tým?
Myslieť na niekoho, kto nám ublížil, neznamená, že ho chceme späť. Neznamená to ani to, že sme slabé. Je to prirodzený proces uzdravovania. No ak sa nechceme v týchto myšlienkach utopiť, musíme si ich vedome usmerniť.
- Pripomeň si realitu – nielen pekné chvíle, ale aj tie, kvôli ktorým si odišla.
- Dovoľ si cítiť – netrestaj sa za smútok, ale zároveň mu ani nedovoľ ovládnuť tvoj život.
- Nepotrebuješ odpovede – uzavri to sama, aj bez jeho vysvetlenia.
- Obklop sa prítomnosťou – venuj sa sebe, priateľom a novým zážitkom. To ti pomôže preprogramovať tvoju myseľ. Akonáhle jej dáš nové podnety, ktoré bude musieť spracovávať, prestane sa vracať do minulosti.
A čo je najdôležitejšie? Neboj sa, časom to prejde. A jedného dňa si uvedomíš, že už naňho nemyslíš. Že tie spomienky, ktoré kedysi tak veľmi boleli, už nemajú moc nad tvojím srdcom. A práve vtedy spoznáš, že si sa naozaj oslobodila. Ak ťa štve, že na neho stále myslíš, pripomeň si jednu vec – už si od neho dokázala odísť. A to je ten najdôležitejší krok. Všetky ostatné stavy, pocity a myšlienky predstavujú omnoho menšie krôčiky v porovnaní s tým, čo už máš za sebou.
Coverphoto: unsplash.com
Ak sa ťa čo i len jedna veta dotkla na citlivom mieste, potom som knihu napísala i pre teba. Stretni sám seba 2 nájdeš na tomto odkaze. V prípade, že si nečítala jednotku, nájdeš ju TU, alebo si obe knižky môžeš objednať vo výhodnom sete.
