Každá jedna z nás má tú osobu. Žiadna z vás by ma nepresvedčila, že v jej živote neexistuje TEN NIEKTO…. Každej z nás sa pri prečítaní tejto vety vynorí pred očami tvár… možno už len matne… a možno jasnejšie… ako by to bolo len včera…

Je to tvár človeka, na ktorú sme sa kedysi pozerali s takým silným citom, že sa podľa mňa len slovom “láska” vyjadriť nedá. Bola to oddanosť, vášeň, ktorú počuť praskať v kostiach a dunieť v spánkoch…  Bolo to všetko – zmysel, chaos, život. Všetko v jedinej tvári.. v jediných očiach.. v jedinom hlase.

Slová o tom, aké to bolo, prečo to už nie je, a aké bolo dostať sa z toho, teraz vynechám… O tom sú tu iné články. Chcem písať o tom, aké to je, keď je to “za nami”.

Prečo v úvodzovkách? 

pinterest.com

Lebo… Úprimne? Ruku na srdce.. Či máš 15 alebo 50 rokov. Či to bolo pred týždňom, alebo to bolo pred 20-timi rokmi, je to úplne jedno. Na tú tvár nikdy nezabudneš. Nehovorím, že sa nestane minulosťou, to určite áno, ale bude minulosťou takou živou, že keby ju teraz rovno pred teba postavím, zabudneš sa nadýchnuť… Srdce ti vynechá pár úderov a v hlave sa ti preženie snáď miliarda spomienok za sekundu.

Vôbec netvrdím, že je to láska. Že aj po toľkých rokoch stále milujeme… Nie, toto je iné. Je to tak zvláštne puto, až si myslím, že neexistuje slovo, ktoré by ho vystihovalo. Je to chémia, ktorá sa ale vymyká všetkým vzorcom… Možno zradil, ublížil, zničil niečo v nás.. no my by sme boli možno stále schopné dať tomu nejakú formu šance. A možno nie, možno sme silnejšie ako to pokušenie, ale i tak by nás to, otočiť sa mu hrdo chrbtom, stálo všetku silu, ktorú sme schopné v sebe stvoriť…

To ale nevieš drahá…

Ale to je vlastne jedno…. je to už predsa dávno… Možno si už pomaly ani nespomenieme… Je to niekde hlboko v nás, ale nie je to našou dennodennou myšlienkou… určite nie.

A potom, je normálny deň, možno si sa ráno zobudila vedľa svojho muža, možno vedľa priateľa, ktorý je milión krát lepším človekom, a si sním šťastná, a možno sa zobudíš sama, ale si s tým vyrovnaná. Minulosť je za tebou.. už sa neobzeráš.

Vstaneš, spravíš si kávu, dáš si rannú sprchu a začneš sa obliekať do práce alebo školy. Cinkne ti mobil… neriešiš. Meškáš ako vždy, tak ho len hodíš do kabelky a upaľuješ do auta alebo na autobus. Deň sa vnára do klasického stereotypu a ty si zrazu spomenieš, že ti niekto písal. Odblokuješ telefón… A je to tu – zabudneš sa nadýchnuť, srdce ti vynechá pár úderov… Ale upokojíš sa, je to predsa dávno. Je to uzavretá minulosť a ty si z toho vonku.

V správe sa pýta, ako sa máš, lebo si na teba spomenul, keď videl film, ktorý ste spolu videli asi 100 krát. A tvoj mozog začne pracovať ako jadrový reaktor… po chvíli máš pocit, že ti vybuchne hlava. Máš mu odpísať? Ak neodpíšeš, bude si myslieť, že s tým máš stále problém… A máš? Nie nemám, povieš si v duchu a napíšeš a zmažeš a napíšeš a zmažeš jednu správu aspoň 5 krát. Musím mu napísať niečo, aby vedel, že sa mám dobre... ide ti hlavou. Potom hodíš mobil do kabelky a povieš si, že počká. Veď nech si nemyslí, že sa pototo z toho, že sa ozval. Domov sa rozhodneš ísť pešo.. Potrebuješ vzduch. Premýšľať. 

pinterest.com

Drahá žena… Ver mi, že ak ti je povedomé to, o čom tu píšem, stojíš na pokraji hlbokej priepasti. Minulosť ťa dobehla a sama, osobne, ti prišla zaklopať na dvere. Nebudem ťa odhovárať. Nebudem ti radiť, aby si jej neotvorila… Len sa, prosím, na chvíľku zastav a zamysli sa, či si naozaj dosť silná. Pretože, ver mi, ak tie dvere otvoríš, je jedno koľko ubehlo času, budeš presne tam, kde si bola. V sekunde. Čoby. Možno v milisekunde. Tieto city nemajú dátum expirácie.. vezmeme si ich do hrobu.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
To, že sa nehnevám, neznamená, že sa nič nestalo

Áno… sú prípady, o ktorých píšeme aj my. Niektoré cesty sa musia rozísť, aby sa znovu mohli stretnúť. Niektorí ľudia sú si súdení a mali sa vzdialiť jeden druhému len preto, aby na svoj vzťah dozreli…

No je tu aj druhá strana mince.. Niektorí ľudia sú proste len hajzli. Nič viac a nič menej. Netreba za tým hľadať dôvody a pýtať sa prečo. Treba od nich skrátka len rýchlo utiecť. A to aj v tom prípade, ak majú kúsok nášho srdca. Lebo – a na toto nemám vysvetlenie naozaj ani ja – niekedy je našou životnou láskou totálny debil. My ženy sme už také…

Preto, drahá, ak si nie si istá, či dokážeš bez veľkej ujmy znova vstúpiť do tej istej rieky a nenechať sa strhnúť prúdom, ktorý je – a to ti garantujem – silnejší ako si vôbec dokážeš predstaviť, neodpisuj… Ak si nie si istá, či dokážeš tú hrádzu citov v sebe udržať, kým nezistíš, o čo tvojej minulosti ide – nereaguj.

Garantujem ti totiž… určite sa neozval len preto, aby ste si zvrtli zdvorilostnú konverzáciu typu: Ako sa máš – dobre, ďakujem – tak sa maj…

Možno tvoj terajší vzťah nemá to, čo mal ten pred tým.. možno si zmätená… no vždy si polož otázku, či si ochotná stratiť to, čo teraz máš… pretože ti garantujem, že tento typ minulosti je ako závislosť.. ako cigarety.. pri jednej nezostaneš…

Vracať sa späť k ťažko uzatvorenej veci je svojím spôsobom masochizmus… Lenže na druhej strane, ak mám byť úprimná, život je risk a je len jeden. A ak si sa nikdy v živote necítila viac živá, ako pri ňom.. určite to stojí za pokus…

Buď však opatrná… a rátaj aj s možnosťou, že sa minulosť ozýva len preto, aby nás “z nudy” či kvôli “zničenému egu” znovu dostala a zničila… a ty prídeš o všetko.. 

coverphoto: pexels.com

Naša nová kniha o ženskom svete je už dostupná priamo TU.

Facebook komentáre