Medzi všetkými mojimi životnými prešľapmi a ich príčinou existuje istá súvislosť.
Korelácia, na ktorú som prišla až neskôr, časom, vlastnými úvahami, mnohokrát aj počas záchvatov revu, kedy som mala pocit, že si vyplačem všetky svoje životne dôležité orgány. Naučila som sa byť k sebe úprimná, priznať si svoje chyby, nezvaľovať všetko zlé, čo ma postretlo, na iných, ale spýtať sa samej seba, prečo sa mi to muselo stať.
A prišla som na to, že vždy som v každej takejto situácii, ktorá ma priviedla do ešte väčších sračiek, hľadala záchranu. Záchranu pred pocitom samoty. Pred sebou samotnou. Záchranu akúkoľvek pred hocičím. Tam bol ten problém… Že v čase, keď som potrebovala pomocnú ruku, som sa len rozhliadala po iných. A nechcela či nevedela som si pomôcť sama.
unsplash.com
Pretože?
Pretože som si neverila. Pretože som aj zabudla na to, že mám moc nad mojím životom v mojich rukách. Akosi podvedome som uverila len tomu, že ak sa chcem cítiť lepšie, že ak sa nechcem cítiť sama, že ak chcem niečo prekonať, automaticky mi pritom musí niekto asistovať. Lenže to nie je pravda. Je to lož, vďaka ktorej narazíme na ešte väčšie lži. Tentokrát však už také, s ktorými nám predsa len niekto pomôže – nebudeme si klamať len my a sľubovať si od tých nesprávnych ľudí záchranu, ale nadovšetko nám bude klamať i ten, od koho tú záchranu požadujeme.
Má to celkom logické vysvetlenie… Ak si zúfalá, zoberieš všetko. Nemáš dôvod preberať a už vôbec nie byť ostražitá. Uvediem ako príklad trochu inú situáciu… Predstav si, že nemáš práve prácu. Tlačia ťa termíny – musíš zaplatiť účty, hypotéku a k tomu ešte aj niečo jesť. Čo vtedy urobíš? Pôjdeš do prvej práce, kam ťa vezmú. Nebudeš hľadieť na to, že je ten plat možno príliš nízky, pretože ty teraz potrebuješ i to minimum. Nebude ťa zaujímať, že budeš musieť dochádzať každé ráno hodinu do kancelárie, v ktorej sa možno ani nebudeš cítiť príjemne. Prehliadneš i to, že šéf ti vôbec nie je sympatický. Proste do tej práce pôjdeš. Lebo potrebuješ záchranu, a to, že ti poskytne len krátkodobú rýchlu záchranu, pre ktorú sa budeš deň čo deň trápiť, je v tejto chvíli vedľajšie.
A takto isto to funguje aj vo vzťahoch…
Vo vzťahoch, od ktorých očakávame, že nás zachránia. Možno pred blížiacim sa vekom, ktorý predstavuje istú hranicu, že po nej už niečo nebude také jednoduché – že budeš príliš stará na nový vzťah, že si v tomto veku už nikoho slobodného a bez záväzkov nenájdeš, že už nebudeš môcť otehotnieť prirodzenou cestou. A tak sa celkom ľahko pripútame k niekomu, kto pre nás nie je ten pravý, kto nás neakceptuje takých, akí sme, no je pre nás akousi záchranou – zachráni nás pred vlastným strachom.
unsplash.com
Funguje to aj vo vzťahoch, v ktorých práve sme. Vo vzťahoch, z ktorých nechceme odísť, pretože si myslíme, že odchodom z nich sa všetko, čo máme rozsype. Funguje to aj v priateľstvách, v ktorých zostávame, hoci sa v nich necítime sami sebou. Ale bojíme sa… Bojíme sa, že keď budeme niečo potrebovať, nebude nikoho, kto by nám pomohol.
Ak ti môžem poradiť, zachráň sa sama…
Pretože potom ťa nikto nesklame. Pretože je to ten najkrajší pocit na svete… Vedieť sa spoľahnúť len sama na seba. Vždy a za každých okolností. A ak náhodou raz príde niekto, o koho sa budeš môcť oprieť, bude to len plus. Plus v tvojom živote, v ktorom si si všetko zariadila tak, že nikoho nepotrebuješ, ale tých správnych ľudí v ňom uvítaš.
Nepriberaj do svojho života niečo či niekoho, kto ťa má zachrániť. Pretože sa ľahko stane, že čoskoro budeš hasiť dôsledky svojich nerozvážnych rozhodnutí.
Autor: Lea
Coverphoto: Photo by Natalia Sobolivska on Unsplash
