Zo začiatku bude ticho. Nevyčíta, nehádže vinu. Neodíde zo dňa na deň, hoci možno by mala. Namiesto toho zostane… A dúfa. Dáva druhú šancu, aj keď tá prvá bola z jeho strany premárnená. Presviedča samu seba, že každý robíme chyby. Že možno len potrebuje čas. Že keď ho miluje, má o neho bojovať. A tak bojuje. Sama, potichu, srdcom, ktoré čoraz viac bolí.
Nečaká dokonalosť. Nikdy ju nechcela. Stačila by jej len úprimnosť. Jednoduché, čisté slová. Činy, ktoré by jej ukázali, že je milovaná, aj keď to možno nevie dať vždy najavo. Ale on mlčí. Alebo kričí. Odsúva ju, keď potrebuje objatie. Vyčíta, keď chce len porozumenie. Nechá ju čakať, aj keď vie, že čakanie bolí. No ona stále zostáva, pretože verí, že raz to pochopí.
unsplash.com
Ale pravda je taká, že raz pochopí ona. Nie on…
Jedného dňa sa zobudí a nebude plakať. Nebude mať chuť niečo zachraňovať, niečo vysvetľovať, niečo naprávať. Už nebude hľadať odpovede na otázky, ktoré ju už tak dlho ničia. Bude vedieť, že nebola náročná. Že nebola hysterická, ani precitlivená. Že to, čo chcela, bolo celkom normálne. A že láska nemá vyzerať takto.
Pochopí, že nebola problémom. Že jej túžba po láske nebola slabosťou. Bola len človekom, ktorý miloval viac, než bol milovaný späť. Ktorý si zaslúžil byť počutý, chápaný, vnímaný. Pochopí, že nech bola akokoľvek trpezlivá, verná a oddaná – láska bez vzájomnosti bolí. A že láska, ktorá bolí stále, nie je láska. Je to len pripútanosť k ilúzii, ktorú si vytvorila, aby dokázala prežiť.
Možno sa raz stretneš s jej pohľadom a uvidíš v ňom chlad, ktorý si tam ty sám zasial. Možno sa bude usmievať, ale nebude to úsmev, ktorý bol kedysi len tvoj. Bude pokojná. Bude pevná. Už sa nebude uskromňovať, aby si sa ty necítil ohrozený. Už nebude čakať, kým ťa prejde ľahostajnosť. Lebo už ju nebudeš zaujímať.
A možno vtedy začneš chápať ty. Ale už bude neskoro…
Ona si totiž medzičasom uvedomí, že sa dá milovať aj inak. Že existujú muži, ktorí si všimnú ticho medzi slovami. Ktorí sa vrátia, aj keď ich nikto neprosí. Ktorí vedia, že láska nie je len o márnej snahe, ale aj o zdieľaní a porozumení. Pochopí, že láska môže do jej života prísť bez toho, aby ju prosila a každý deň o ňu bojovala…
Tá žena, ktorú si kedysi mal pri sebe, bude jedného dňa niekoho iného držať za ruku. A ten niekto bude presne vedieť, ako s jej láskou naložiť. Nebude ju skúšať, nebude ju trestať mlčaním, nebude jej uberať zo sebavedomia, len aby sa cítil silnejší. Bude ju ľúbiť tak, ako si ty len sľuboval. A vtedy… Možno príde ľútosť. Ale nie u nej. Ona už nebude ľutovať nič. Pretože konečne pochopí, že niekedy je najväčším víťazstvom to, že si dovolíme odísť.
Coverphoto: pexels.com
