Ak zostaneš

Na lásku sa nezomiera. Len to občas bolí. Veľmi.

Prečo potom ostávame tam, kde to nefunguje? Ignorujeme pravdu kvôli dočasným kúskom šťastia? Hlúpo si nahovárame, že je to to, čo sme naozaj chceli. Stojíme na mieste v domnení, že nič lepšie pre nás nie je. Snažíme sa umelo udržať neudržateľné. Plníme nesplniteľné. A prečo? Toto všetko má jedného spoločného menovateľa: Strach. Z odmietnutia, samoty, bolesti…

Princezná, nemusíš pobozkať všetky žaby v močiari, ak chceš princa. Videla som rozprávku, kde princezná pobozkala žabiaka a namiesto happyendu sa sama premenila na žabu. Ani Fiona kvôli láske nezostala krásnou princeznou. To sme my ženy. Pre ten kúsok šťastia dokážeme stratiť samy seba. Odložiť svoje túžby, sny, seba.

Dnes som chcela byť sama. Zrazu vypli elektrinu v celom meste. A tak tu sedím sama v tme. Premýšľam nad tebou, nami, mnou a tebou zvlášť. Sedím  len tak na zemi a listujem v spomienkach. Neviem prísť na to, kedy sa mi do snov vyryla tvoja tvár. Ktorý z tých momentov bol prvý, keď si sa mi tam uložil. Neplánovala som sa do teba zamilovať, ale panebože, keď si sa na mňa usmial, už nebolo cesty späť. Snažila som sa hrať nedostupnú. Silnú a emancipovanú ženu, ktorá aj sama dobyje svet.

Ono to vlastne tak je, že my ženy sme od prírody silnejšie…

Ak chceme, dokážeme nemožné. Neznamená to však, že aj keď sme celý život v roli superhrdinky, nepotrebujeme objať a počuť, aké sme významné a úžasné. Pozri, zlatko, dokážem čokoľvek aj bez teba, no občas ma prepadne neodolateľná túžba rozbehnúť sa za tebou, objať ťa, ukázať ti moju zraniteľnosť a povedať ti, že bez teba by to bolo oveľa ťažšie. Asi nie som dostatočne presvedčivá, pretože si mi na tú moju statočnosť neskočil. Odohnala som ťa od seba toľkokrát, že ani nerozumiem, prečo tu ešte stále si. Prečo sa budím na tvoje „krásne ránko“ a zaspávam na „krásne sny“.

Priznávam, bojím sa. Vieš, bojím sa toho, čo je medzi nami. Bojím sa aj toho, že pri tebe som sama sebou, že sa mi už nechce na nič hrať. Bojím sa tých tvojich pohľadov, nežných dotykov, pekných slov.

Keď mlčím a pýtaš sa ma, čo ma trápi, nie je to tak, že by som ti to nechcela povedať. Niekedy mám len pocit, že ešte nie si pripravený počuť všetky moje myšlienky. Neustále mám v sebe obavy, či chceš naozaj mňa alebo len kohokoľvek pri sebe. Či sa len nebojíš samoty. Že len nechceš vstávať a zaspávať sám. Preto som chcela počkať. Áno, počkať. Vieš, zakazovala som si znova sa zamilovať. Dúfala som, že ak to nevyslovím nahlas, bude to potom menej bolieť. Blbosť. Bude to rovnaké, ak nie horšie.

Či o tom vieš, či nie, zraníš ma rovnako…

Len ja možno budem mať hlavu o trošku vyššie. A nie dole. Tam, kde som ti ju nikdy nechcela ukázať. Občas premýšľam, či ťa niekedy niekto chcel tak veľmi ako ja.

Povedz mi, prečo na teba stále myslím, aj keď si to už zakazujem? Povedz mi, prečo sa mi o tebe sníva, aj keď nespím? Povedz mi, čo je to so mnou, keď sa na mňa dívaš?

Povedz mi, prosím, že si lepší. Nesľubuj mi naozaj nikdy nič. Slová sú na svete ten najväčší gýč. Počula som ich nespočetne veľa. Skutky a činy, nič viac som nechcela. Ak zostaneš, budeš ten silnejší. Nemám v úmysle ti to uľahčiť. Ak zostaneš, možno ma párkrát oklameš, sklameš, zraníš. No kto sa bojí, nech nechodí do lesa, či ako to je…

Jednoducho šťastní sú tí, ktorí riskujú.

Coverphoto: unsplash.com

Autor: Monika C.