Hovorí sa, že mama je len jedna. A ja to už dávno viem. Teda uvedomila som si to v momente, keď som ju stratila. V mladom veku, na prahu dospelosti, v čase, keď sa z dievčaťa stávala žena, ktorá mamu potrebuje omnoho viac ako kedykoľvek predtým. Nerada o tom hovorím, pretože ľudia nevedia, ako majú reagovať. Z mojich rovesníkov a blízkych totiž nepoznám nikoho, kto by o mamu prišiel. A tak každá otázka typu: „Nejdeš na Vianoce k rodičom?“ sa stáva pálčivým bodom celého rozhovoru.

Nie, nejdem…

Nemôžem.
Nemám kam.
Mamu som stratila a otca som nikdy nepoznala.
Niet komu venovať darčeky, pretože zásielková služba do neba nefunguje…

unsplash.com

To, že o tom nerada hovorím, však neznamená, že o tom nechcem písať. Chcem. A viem, že by som i mala. Pretože jednak som za počítačom v bezpečí schovaná pred vašimi ľútostivými a rozpačitými pohľadmi a jednak… Občas je dobré pripomenúť si, aké šťastie ešte máme. Pretože mama, ktorá nám zdvihne telefón, ku ktorej môžeme skočiť na obed, s ktorou môžeme vyjsť do kina alebo na kávu, to je obrovské šťastie. Šťastie, ktorého pominuteľnosť si uvedomíme, až keď je neskoro a nič z vyššie spomenutého už nie je možné.

V redakcii sme si začali plánovať tematické týždne. To asi viete… A keď sme chceli spojiť pár článkov dovedna tak, aby ich spájal jeden motív, dlho sme hľadali spoločný názov. Mama… Presne toto slovo vyjadrovalo to, o čom sme chceli celý týždeň písať. V momente, keď padla otázka, či je dobré dať túto „tému“ von v čase, keď je deň matiek dávno za nami, bolo mi jasné, že musím prehovoriť. Je to viac ako dobré.
Pretože mama tu pre nás nie je len druhú májovú nedeľu. Nielen vtedy by sme na ňu mali myslieť. Mama je tu s nami stále, od narodenia až po moment, keď sa s ňou musíme rozlúčiť.

unsplash.com

A tá moja tu už nie je…

Sú to už roky, bolo to náhle a zasiahlo ma to. V tom okamihu som za sebou definitívne zavrela brány svojho detstva. Uvedomila som si tak veľa faktov, pocítila som, ako veľmi dokáže byť život nekompromisný a že ja som občas bola hlúpa krava. Boli mesiace, kedy som sa za mamou ani raz nezastavila, lebo vraj nebol čas, lebo… Život. Presne ten život, ktorý sa teraz zastavil a ktorý ma dobre prefackal.

Pochopila som, že sme toľko vecí nestihli. Že už nikdy nebudem jesť jej višňový koláč, pretože netuším, ako sa pečie, a aj keby som to vedela, nikdy nebude chutiť tak ako ten jej. Že mi už nikdy nezdvihne telefón a nespýta sa ma, kedy prídem. Že sa v našom vzťahu viac neposunieme o level vyššie a ak nastane čas, kedy sa ja stanem mamou, nikdy mi neporozpráva, aké to bolo priviesť na svet mňa. Že som jej nikdy nepoďakovala za to, ako sa za mnou vlakom tri hodiny terigala, keď ma počula plakať kvôli mužovi, čo mi zlomil srdce.

Na vlakovej stanici mi rýchlo kúpila oriešky v čokoláde, dvakrát nasadla do zlej mhdčky, hodinu hľadala môj byt v zástave panelákov, zaklopala mi na dvere a povedala, nech už toľko neplačem, že chlapov je na svete dosť. Mala som veľké šťastie, mala som lásku, ktorá sa nikdy nestratí, mala som oporu, o ktorú som prišla, mala som mamu…

Nechcem vám prehovárať do duše ani vám kázať, aby ste sa „polepšili.“ No chcem vám len niečo pripomenúť. Nik z nás tu nebude večne. Mama tu nebude večne. Tak na to myslite, keď sa vám bude zdať, že čas letí šialene rýchlo a vy si nedokážete nájsť chvíľku, ktorú by ste strávili s človekom, vďaka ktorému ste tam, kde ste. 

unsplash.com

Urobte tak ešte skôr, ako zistíte, aké to je prísť o niekoho, kto vás miloval presne takých, akí ste…

Je to stretnutie s realitou a pominuteľnosťou tvárou v tvár.
Je to bolesť, ktorú sa ešte dlho potom, ako vznikne, snažíte popierať.
Je to definitívne ukončenie vášho detstva, náraz hlavou o tvrdú stenu stelesňujúcu dospelosť.
Sú to spomienky, ktoré chcete pohladiť, ktoré majú zrazu omnoho vyššiu hodnotu a do ktorých sa chcete zabaliť vždy, keď je vám smutno.
Je to bezmocnosť, márna snaha vrátiť čas.
Je to bolestivé pripomenutie si všetkých skutkov, za ktoré sme nikdy nevyslovili ďakujem.
Sú to výčitky za všetky slová, ktoré zostali nevypovedané, za tie, ktoré boli vyslovené v hneve, za čas, ktorý ste sa rozhodli stráviť s niekým iným, za každý zmeškaný telefonát, na ktorý ste odpovedali až na druhý deň.
Je to vďaka, ktorú už nemôžete prejaviť žiadnym činom.
Je to zlomené srdce, ktoré už nikto a nič nescelí.
Je to smútok, ktorý z vášho srdca už nikdy nezmizne.
Je to rozlúčka, pri ktorej už nie je možné povedať Dovidenia.

Je to plač, pri ktorom dúfate, že ho mama odtiaľ zhora nevidí, pretože nechcete, aby sa znovu kvôli vám trápila.

Coverphoto: Photo by Jon Flobrant on Unsplash

Facebook komentáre