Vieš, čo je to najhoršie, čo sama sebe môžeš urobiť? Prežiť život, ktorý si nezaslúžiš. Uspokojiť sa s niečím, čo ti ubližuje, no zo strachu, že to už nič viac nikde nenájdeš, sa s tým uskromníš. My ľudia sme totiž zabudli na to, že žiť sa dá aj inak. Sme sebcami vtedy, keď by sme mali byť solidárni, a v momentoch, kedy by sme mali byť sebeckí, sa nechávame opantať obavami, predsudkami a zaužívanými spoločenskými vzorcami.
Poznám veľa ľudí, ktorí sa boja pýtať od života viac. Sama som bola jednou z nich dlhé roky. Nechcú odchádzať, boja sa zatvárať dvere a za nimi nechávať niekoho, kto si ich nezaslúži. Uskromnia sa, nepožadujú viac lásky, lásku úprimnú, lásku, v ktorej nehrá hlavnú úlohu ego. Stávajú sa zatrpknutými, hnevajú sa na celý svet a ich myslenie sa neustále zužuje.
unsplash.com
Prešla som si tým…
Kedysi pred rokmi vzniklo jedno manželstvo. Som si istá, že na začiatku láska bola. Taká tá trochu naivná, príliš idealistická, plná plánov a trúfalých snov. Príliš vzdialená od reality, nerátajúca s problémami, so životom samotným, ktorý človeku občas ukáže aj svoju odvrátenú tvár. Na začiatku som si myslela, že to bude krásne. A že to bude trvať naveky vekov.
Po rokoch sa však niečo zmenilo. On sa zmenil… Alebo sa len pretvarovať? Alebo bol stále rovnaký, len mne sa otvorili oči? Deň po dni som upadala. Myslenie sa čoraz väčšmi zužovalo, rýpala som sa v mojom trápení odmietajúc za to všetko prebrať zodpovednosť. Šťastný život a šťastná láska, to zrazu nebolo v mojom slovníku a už vôbec nie v mysli. Stala som sa obeťou vlastného života, vlastných rozhodnutí, za ktorými som si kedysi pevne stála. Žila som s mužom, s ktorým ma spájala len dávna láska – láska, ktorá pred rokmi zanikla. To bolo naše jediné spojivo – sľub, ktorý sme si dali, no zároveň bol porušený.
Takto by však láska nemala vyzerať…
Nemáš ju cítiť ako ťažobu na duši. Ako samotu, ktorú neprelomí ani jeho blízkosť. Láska, to nie je hádzanie viny a zosmiešňovanie toho druhého. Ten, kto miluje, by na tebe nemal hľadať chyby. V láske nemôže nastať odcudzenie, nechuť partnera čo i len vidieť. Nemôže ti spadnúť kameň zo srdca, ak sa za ním zavrú dvere a už vôbec nemáš v hlave rýchlo počítať, koľko hodín pokoja ti do jeho príchodu zostáva.
Ak sa nemáš o koho oprieť, ak je zbytočné podeliť sa s ním o niečo, čo ťa trápi, prečo máš potom potrebu nazývať to vzťahom?
unsplash.com
Prevziať zodpovednosť za takúto lásku je ťažké. Nechce sa ti veriť, že to, čo vnímaš, je realita. Vidíš obrovský rozdiel medzi minulosťou a prítomnosťou a strácaš sa v tom ako v tej najhlbšej priepasti. Zároveň však nevieš, čo s tým… Prekopať svoj život od základov? Odísť? Bude to on rešpektovať? Čo všetko ťa čaká? Bude finále tohto vzťahu trikrát horšie ako vzťah samotný? Nevieš to… A presviedčaš sa o tom, že to radšej ani nechceš vedieť. Že to vydržíš… Že sa to napraví nejako samo, že si na to zvykneš ešte viac, že už nejako dožiješ…
Ale drahá, toto nie je život. A takto by láska nemala vyzerať…
Ten nový začiatok si zaslúžiš. Zaslúžiš si povedať nie láske, ktorá ťa v tvojich očiach definuje čoraz v horšom svetle. Zaslúžiš si šťastie a pokojný život, nie hádky, nedorozumenia a strach, čo zasa bude, keď sa vráti domov. Zaslúžiš si porozumenie, nie odmietanie a ničenie tvojho sebavedomia. Zaslúžiš si lásku presne takú, ako vyzerať má.
Tak v to uver. To je krok číslo jeden. A všetko ostatné – i to ťažké, zlé či nepekné, zvládneš. Pretože ťa vidina nového šťastného života neprinúti prestať.
Coverphoto: Photo by Mindy Sabiston on Unsplash
