Prasknuté či zlomené srdce… Alebo pre tých, ktorí sa vyhýbajú metaforám – porozchodový stav, sklamanie v láske či vzťahový rozpad. Jednoducho životná etapa, do ktorej sa minimálne raz za život dostane každý z nás. Nedá sa jej vyhnúť a dokonca ju ani predvídať. Keď príde, tak proste príde a my cítime bolesť, ktorú nám neutlmia žiadne lieky. Na malý čas ju vieme vedome potlačiť, no len čo na pár sekúnd ostaneme sami len so svojimi myšlienkami, je späť v plnej sile a netvári sa, že by sa jej chcelo odísť.

Asi by bolo dobré pozrieť sa na to, prečo zlomené srdce tak veľmi bolí. Dáva o sebe znať bolesťou, ktorú nemožno k ničomu prirovnať. Aj ja sama teraz premýšľať nad tým, aké slová použiť, aby som to čo najpresnejšie vystihla. Ale nič mi nenapadá. Boli by to len už stokrát použité metafory. Pretože áno, zlomené srdce bolí, no tá bolesť je tak zradná a nešpecifikovateľná, že sa radšej do jej opisu púšťať nejdem.

pinterest.com

Je to bolesť, ktorá pohltí všetku radosť zo života. Funguje ako akási špongia schopná absorbovať každý pekný pocit ešte skôr, ako ho stihneme precítiť. A negatívne emócie nejakým zázrakom prehliada, o tie veľmi záujem nemá. Nechá ich hlboko v nás doprajúc im perfektnú živnú pôdu, nech sa pekne rozrastajú a množia.

Bolí nás to, čo sme stratili…

Je úplne v poriadku, že rozchod bolí. Veď sme predsa milovali a žili s niekým vo zväzku, ktorý nám každý deň ukrajoval kúsok z nás samých. A teraz to nemyslím v zlom. Proste je to tak. Každý vzťah nám berie energiu, čas a lásku, ktoré by sme mohli vložiť niekam inam, napríklad do nás samých. Do každého vzťahu dávame nádej, vieru a všetko to pekné, čo sa v nás ukrýva. Tiež sú to veci, ktoré ak by sme pri sebe nemali toho človeka, buď investujeme inam, alebo si ich odložíme na iné časy. 

No aby som nezabudla – samozrejmé je, že aj veľa dostaneme. Niekto za nás niečo zariadi, niekto sa o nás postará, keď sme chorí, niekto tu len je, ak nechceme byť sami. Ak by sme to, čo dáme, a to, čo sme dostali, dali na misky váh, vyvážia sa. Avšak my niečo dáme v nejakej forme a niečo zasa dostaneme vo forme inej. Takže stále nám bude chýbať to, čo sme odovzdali, hoci sme niečo iné prijali. Dávame to v dobrej viere, že to bude v dobrých rukách a po celý život budeme mať človeka, ktorému sme to všetko odovzdali, pred očami.

Po rozchode alebo rozvode nám toho zrazu chýba hrozne veľa. Musíme sa spamätať z toho, čo sa stalo, a pochopiť, že naša budúcnosť bude iná, ako sme si predstavovali. Nie, v starobe sa už o toho človeka neoprieme. Nie, viac tu už nebude, keď sa nám niečo prihodí. Áno, pravdepodobne sa k nám raz dostane správa, že na naše miesto, ktoré sme teraz opustili, prišiel niekto iný. Zrazu je všetko inak, ako by sme si mysleli pred rokom, polrokom či dokonca mesiacom. Okrem stratenej nádeje, riskantnej investície našej lásky si musíme budovať budúcnosť odznova. A také niečo nami zamáva. 

Na pár dní alebo týždňov sa stávame stratenými figúrkami, ktoré spadli zo šachovnice počas rozohratej partie. Vieme, že na to isté políčko už nemá zmysel vrátiť sa. Dokonca tam raz namiesto nás príde niekto iný. No zároveň netušíme, kam sa máme postaviť, a tak len bezmocne ležíme na zemi a skúmame, aké veľké praskliny nám ten pád spôsobil.

Ako dlho sa to lieči?

Tak dlho, kým zmysel svojho života nenájdeme inde. Kým neprídeme na to, že nás môže opustiť ktokoľvek, my môžeme odísť od kohokoľvek, no stále nám to najdôležitejšie zostáva – my sami. 

Najčastejšou chybou, ktorú vo vzťahu zvykneme robiť, je, že toho druhého považujeme za zmysel nášho života. Môže byť naším priateľom, láskou, niekým, kto nám pomáha vstať, keď spadneme, niekým, kto nás inšpiruje, ťahá vpred… Ale zmyslom nie. Je to predsa náš život. Iba náš. A tak prečo za jeho zmysel považovať inú osobu?

pinterest.com

Teraz nikoho nechcem navádzať, aby prestal milovať, prípadne aby bol v citoch veľmi skúpy. To naozaj nechcem. Len chcem poukázať na to, prečo zlomené srdce bolí tak veľmi a tak dlho. Pretože niekoho nazveme zmyslom svojho života, dáme mu všetko, čo máme, naviažeme na jeho osobu všetky naše plány do budúcnosti. A keď ten človek zrazu odíde, sme stratení. Totálne vyprahnutí, dezorientovaní a skľúčení. Zmysel života viac nemáme.

Zlomené srdce sa síce už nevylieči nikdy, ale…

Osobne zastávam názor, že žiadna jazva z našich sŕdc nikdy nezmizne. Trochu sa zocelí, časom nebude tak hlboká. Ale zostane tam. A to je len dobre. Tí najvďačnejší, najmilujúcejší a najlepší ľudia majú srdcia najviac zjazvené. No naučili sa s tým žiť. Chápu aj to, čo iní nie. Stali sa z nich iní ľudia a každá jazva im pripomína, že nič nie je definitívne. Že aj konce sú len ďalšie začiatky.

Každé zlomené srdce prestane bolieť, keď si jeho majiteľ uvedomí, že zmysel života nie je nik iný, než on sám. A toto zistenie prichádza k niekomu skôr, k niekomu neskôr. Takže aby som odpovedala na otázku, ktorú som si dnes sama položila… Zlomené srdce sa lieči tak dlho, ako dlho mu budeme niečo odopierať…

Autor: Lucia Skoncová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Smútim za tým, čo už nebude

Coverphoto: Photo by _Mxsh_ on Unsplash

Facebook komentáre