Naozaj vysvetli mi to. Teda, ty mi to nikdy nevysvetlíš, pretože neverím, že sa k týmto riadkom dostaneš. Nezaujímala som ťa natoľko, aby si prejavil záujem o mňa, nie to ešte o moje slová. Stále na teba myslím a premýšľam nad tým, ako môžu takíto ľudia v pokoji zaspávať.
Ako môžu žiť s tým, že cielene ( v lepšom prípade nechtiac) niekomu ublížili? Proste idú ďalej. Ale čo tí, ktorým bolo ublížene? Čo tí, ktorí majú prebdených už niekoľko nocí a nič sa nemení? Čo s nimi? Kedy ich to prejde? Verím, že raz áno, pretože čas zahojí všetky rany. Je však veľmi individuálne, koľko času kto potrebuje. Ja osobne si to odhadnúť netrúfam. Sama k sebe sa modlím, nech to už čoskoro prejde, ale neprechádza to. Stále nie. Ešte asi ubehlo príliš málo času. Ty si na mňa už pravdepodobne zabudol a motáš hlavu inej. Ty zaspávaš pokojným spánkom, zatiaľ čo ja ne teba myslím každú jednu noc.
Každý jeden večer píšem do telefónu sms, ktorú ti nikdy nepošlem. Nechcem sa ponižovať a snažím sa mať aspoň trochu hrdosti, pretože tak ako ty, sa ku mne doposiaľ nezachoval nikto. To však nič nemení na tom, že si prvý človek na ktorého myslím, keď sa zobudím, a posledný, na ktorého myslím pred tým, než zaspím. Niekedy je to aj niekoľko hodín, pretože práve ty si ten dôvod, pre ktorý ja neviem pokojne spávať.
Naozaj ťa to netrápi? Ani trošku ťa nehryzie svedomie? Stačilo by mi vedieť, že áno. Stačila by mi jedna jediná správa: ,,Mrzí ma, že som ti ublížil.” Škoda, že v dnešnom svete žiadam zjavne príliš.
pexels.com
V dnešnom svete bohužiaľ ľudia ubližujú druhým na dennom poriadku. Mám pocit, akoby to bola každodenná rutina – ublížiť nevinnej osobe. A my nevinní potom trpíme. Netvrdím tiež, že som úplne nevinná, že som nikdy nespravila žiadnu chybu, žiadne zlé rozhodnutie. Ak sa to však stalo, ľutovala som to a aspoň som sa to snažila napraviť. Ty sa o to však nesnažíš.
Zamyslela som sa aj nad tým, že by sme skúsili byť ,,len” kamaráti. Až takýto spôsob sebatýrania skrsol v hlave zúfalej ženy. Zúfalej ženy, ktorá si skrátka nevie predstaviť, že ťa už neuvidí. Už niekoľko krát som si povedala, že ti to navrhnem, no bojím sa, že ty by si nebol ochotný ani reagovať. To je presne ten dôvod, pre ktorý stále tú istú správu tak ako napíšem, tak aj vymažem.
Najhoršie na tom celom je to, že ťa stále vidím pred sebou, najmä keď zavriem oči. Nemôžem si ani len tak ľahnúť a oddychovať, pretože keď zavriem oči, vidím to, ako si ma prvý krát chytil za ruku. Vidím to, ako si môj monológ prerušil bozkom, pretože si sa na mňa tak tešil a to si ma nevidel len dva dni. Vidím to, ako sme sedeli na nábreží, rozprávali sa, bozkávali a úplne cudzí človek nás zastavil s tým, že zamilovanejší pár ešte nevidel.
Toto je obraz, ktorý mi utkvel v hlave a stále dookola sa mi prehráva. Stále sa snažím nájsť ten vypínač, alebo aspoň tlačídlo ,,pause”. Nie je však nikde. Snáď ho raz nájdem. Zatiaľ čo ty budeš pokojne spať.
