Vieš, keď sa zaľúbiš, tak budeš iná. Láska ťa zmení. Už nikdy NIČ nebude také ako predtým..hovorili…a ja som neverila.
Neverila som, že je to pravda. Neverila som, že existuje niečo alebo nedajbože niekto, kto ma zmení. Možno aj skrotí. Nevedela som si predstaviť, že príde niekto a ja zrazu prestanem byť taká ako predtým. Neverila som, že príde človek, na ktorého budem brať občas väčší ohľad ako sama na seba. Že tu bude a ja už nebudem robiť veci tak spontánne a podľa seba, ale že sa občas zamyslím, či by s tým súhlasil…či by mu to neublížilo…či by to neublížilo nám.
Nikdy predtým som nebola tak naozaj zaľúbená…alebo za to ani jeden z nich nikdy nestál. Nikdy som nepremýšľala, či sa moje konanie bude, alebo nebude danému chlapovi páčiť.
Bolo mi to jedno….
Hovorila som si, že keď ma má mať rád, tak jednoducho príjme moje, občas naozaj bezhlavé, správanie. Bolo mi jedno čo si kto myslí, lebo som si bola istá, že neexistuje cit a už vôbec nie človek, ktorý by stál za to, aby som niekedy najprv rozmýšľala a potom konala. Lebo ja som to mala tak trošku naopak. Nepremýšľala som, väčšinou som niečo urobila a až potom som zistila, že to možno bola kravina.
Myslím si však, že ako píše Supa v jednom z jeho textov -” nestály jak vánok, taká býva mladosť“.
A posledné roky boli presne také. Nestále, búrlivé….ale hlavne užité. Až prišiel on…a v podstate nikdy nežiadal, aby som sa zmenila. Nikdy nehovoril, že keď nebudem normálna, tak ma nechá a ani mi nekázal sedieť doma pred telkou v piatok večer..
Najväčšie čaro je v tom, že to prišlo tak nejak svojvoľne. Jednoducho ma to všetko prestalo baviť. Stále som to ja ..občas ” to na mňa príde” a ja počas jednej noci pochodím všetky podniky v meste…
Ale radšej budem v piatok naozaj sedieť doma a kukať telku a objednávať si o polnoci jahodové palacinky, lebo budem s ním a viem, že ma to bude baviť 100x viac ako hocijaká mega party v meste.
A stále som to ja..tá istá, ktorá bola najväčšia párty žena na intráku a ktorá bola viac vonku ako doma. Možno som trošku dospela. Možno sa to naozaj stalo, aj keď sa to zdalo byť neuveriteľné a moja mama si myslela, že nikdy nenájdem chlapa, ktorý by toto toleroval. Tie nočné záťahy a týždenné výlety s najlepším kamošom…a on sa našiel.
A aj keď viem, že môžem, už to všetko nepotrebujem. A aj keď som to nikdy nemala rada, už sa snažím najprv myslieť a až potom konať.
A myslím, že to je láska.
Nie je to vynútené a nie sú to ružové okuliare. Tie som hádam nikdy ani nemala. Je to také jednoduché, keď ti na tom druhom záleží, že si tie zmeny ani možno nevšimneš…až kým si nesadneš po pár mesiacoch s kamoškou na kávu a nepovie ti, že si konečne dostala rozum…a pritom to vôbec nie je o rozume, veď ten máme všetky, len občas je to naozaj tak, že si musíme prežiť svoje, kým sa ho naučíme používať…:)