Písanie bolo pre mňa vždy formou terapie a činnosťou, pri ktorej som bola sama sebou. Sú to dva roky, kedy mi vyšiel môj prvý článok a rozhodla som sa ísť za svojím snom. Mala som z toho zmiešané pocity a nevedela som, čo mám čakať. V tom období vypukla pandémia a môj život začal naberať na obrátkach. Jednoducho povedané, začal sa očisťovať po každej jednej stránke.

Nazvime to búrkou, ktorá mi v mojom živote viac dala, ako zobrala. Nehovorím teraz o niečom tragickom, ale v kútiku duše dnes viem, že to tak malo všetko byť. Vzťahy a ľudia, ktorí už do môjho života nepatrili, sa z neho začali pomaly vytrácať. Všetky masky a pretvárky sa skončili a našli miesto tam, kde skutočne patria. 

unsplash.com

Môj život to veru nebol… 

Myslela som si, že som prišla o vzácnych ľudí, avšak čas ukázal, že to až taká veľká strata nebola. V období, počas ktorého sme boli izolovaní doma, som si našla priestor sama na seba a na to, aby som prehodnotila, čo v mojom živote skutočne chcem a koho si tam prajem mať. Obdobie leta bolo akési iné. Nevážila som si samu seba a nenávidela som sa. Iba z toho dôvodu, že som to tak mala naprogramované v mojej mysli. 

Pozrieť sa do zrkadla bol pre mňa veľký problém a ak som mohla, tak som ho radšej obišla. Boje v mojej hlave boli už niekedy neznesiteľné, ale zvládla som to, aj keď s odretými ušami. Nevážila som si to, čo mám. Svoje zdravie a svoje telo. Počúvala som názory iných namiesto toho, aby som počúvala seba. 

Nevedela som si nájsť svoje miesto a hľadala som sa… 

Trvalo to, ale prišla som do cieľa. Uprednostňovala som druhých ľudí pred sebou a svoje srdce som dávala nesprávnym ľudom. Dnes viem, že to tak byť malo a nič neľutujem. Snažila som sa vždy ku každému byť dobrá a to, ako sa druhá strana zachovala, to svedčí o nej a nie o mne. Všetko to bol a stále je proces, ktorý sa každým jedným dňom vyvíja a vytvára krásny celok. Každá jedna skladačka doň dokonale zapadá. 

Po prijatí a akceptovaní samej seba prišla skúška, či som si dostatočne všetko uvedomila. Bol to týždeň, počas ktorého som si od základov prehodnocovala svoje priority. Uvedomovala som si, aká je krásna a dôležitá každá jedna bunka v mojom tele. Prebúdzať sa zdravá a živá to bol pre mňa iný svet. Vychutnávala som si každý jeden kúsok jedla, nesmierne som sa tešila na východ Slnka a až tu som definitívne prijala to, kto v skutočnosti som. 

unsplash.com

Z momentu na moment som milovala svoje nedokonalosti… 

Práve tie ma robia tým, kým som. Pochopila som, že život je o iných vlastnostiach ako o tých, ktoré vidíme očami. Tie skutočné cítime srdcom. Vďaka tej „skúške“ som sa vrátila k svojmu starému ja. Začala som svoje telo brať ako chrám. Začala som viac času tráviť v prírode, na prechádzkach, užívala som si a stále aj užívam tie momenty, ktoré pri tom dennodennom zhone prehliadame. 

Vždy som inklinovala k prírode, ku zvieratám a tam cítim, že je môj domov, ktorý napĺňa moju dušu šťastím. Úzkosti, s ktorými som bojovala, aj tie prešli, ale stále musím na tom pracovať, aby ma zase neprevalcovali, ale verím, že to je na dobrej ceste a určitú dobu aj ešte zostane, pretože mám pri sebe tých správnych ľudí. 

Naučila som sa nevracať k starým veciam. Treba ich odložiť do nejakej pomyslenej skrinky a žiť tu a teraz. To je to jediné, na čom skutočne záleží. Ľudia, ktorí majú byť vo vašom živote, tak v ňom aj zostanú a niektorí doňho prídu na istú dobu, aby nás niečo naučili. Netreba však zabúdať na jednu vec. Všetko sa deje pre naše dobro a ak to tak zatiaľ nevyzerá, tak ešte nie je koniec.

Autor: Laura

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Zlé rozhodnutie neexistuje

Coverphoto: Photo by Oksana Taran on Unsplash

Facebook komentáre