Ako stretnúť toho pravého? To je otázka, ktorú si minimálne raz za život položí každá žena, a pritom je nepodstatné, čo všetko už má vo vzťahovej oblasti za sebou. Nie som si istá, čo nás viac núti hľadať odpoveď na túto otázku. Či dlhodobá samota a teda žiaden vzťah široko-ďaleko, alebo početné tragikomické vzťahy, ktoré sa skončili fiaskom. Jednoducho život sa vždy postará o to, aby sme sa zúfalo a totálne vyčerpané občas spýtali, čo máme, pre kristove rany, robiť, aby sme už konečne stretli toho pravého…
A stretneme ho vlastne? Príde raz niekto, kto nám nebude liezť na nervy, z koho sa po mesiaci vzťahu nevykľuje alkoholik, mafián, skrachovaný podnikateľ, klamár, ženáč alebo nebude medzitým, ako to ťahá s nami, šťastne zasnúbený s inou? Jednoducho niekto, s kým po každej hádke nájdeme kompromis a padneme si do náručia, niekto, kto sa bude správať tak, aby sme si ho vážili vždy a za každých okolností?
Tak teda… Ako stretnúť toho pravého?
Aj ja som sa to dlho pýtala. Bolo to vtedy, keď som ukončila dvojročný vzťah, ktorý bol dokonca spečatený prsteňom na mojej ľavej ruke. No našťastie… Ešte predtým, ako by som urobila najväčšiu chybu svojho života, som sa dozvedela tak veľa vecí. Kdesi o pár ulíc odo mňa mal rozrobené aj niečo iné. A presne tam stihol zájsť ešte ďalej. Tam sa už čochvíľa malo narodiť dieťa.
Dovtedy som si myslela, že je to ten pravý. A možno som pravdu aj mala. Pravý bol, ale nie pre mňa. Bol asi pravým pre tú druhú a nakoľko sú dodnes spolu, určite na tom niečo bude. V týchto chvíľach som okrem štandardných otázok, ktoré nás ženy trápia po rozchode, mala v hlave aj iné myšlienkové pochody.
Ako sa to mohlo skončiť takto, keď to navonok vyzeralo úplne dokonalo? Ako je možné, že som mnoho vecí nevidela a nevidel to ani nik okolo mňa? Budem ešte veriť, že raz stretnem toho pravého? A keď sa tak náhodou stane, nebudem zbytočne podozrievavá a neodoženiem ho tým od seba?
No možno by sme sa nič z toho pýtať nemali…
Dnes som s tým už zmierená. So všetkým, čo sa mi kedy stalo. Možno by sme život nemali brať ako súhru pádov a vzletov. Možno by sme sa naň mali pozerať inak. Ako na prúd času, ktorý plynie a občas v ňom nájdeme niečo, čo nás poteší. Možno by sme nemali hľadieť len na to, čo nám nevyšlo. Možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, či sme práve niečo podobné nepotrebovali zažiť.
Odteraz už nikoho nehľadám. Ani pravého, ani ľavého. A vlastne… Už nehľadám nikoho. Kto má prísť, príde, a kto nie, ten sa v mojom živote neobjaví. A ja s tým nič neurobím. Nijako to neovplyvním.
Možno ten pravý príde, keď ho prestaneme hľadať…
Keď si povieme, že vlastne ani nezáleží na tom, či ho raz naozaj stretneme, a nájdeme svoje šťastie aj bez toho, aby sme pritom potrebovali inú osobu. Keď prestaneme lipnúť na blízkosti iných v našom živote a naučíme sa užívať si ten svoj. Osamote alebo práve s tými, ktorí sa rozhodnú s nami byť. Nezávisle od toho, či sú praví, alebo nie… Pretože možno majú byť praví iba na chvíľu. Na istý čas, kým niečo vďaka nim pochopíme.
Význam slova „pravý“ dnes vnímam už inak. A časom sa to možno zasa zmení. Ale tak to má byť. Možno som tých pravých už stretla, no museli sme sa od seba vzdialiť. A možno na mňa niekde niekto pravý ešte len čaká. Nech je to tak, alebo inak… Netrápim sa kvôli tomu.
Pretože tak, ako si dnes už nik nemôže sľúbiť „navždy“, tak ja viac nechcem toho pravého. Ak niekto opäť príde, je zbytočné zamýšľať sa nad tým, či to tentokrát – po toľkých sklamaniach znovu vyjde. Budem sa zamýšľať len nad tým, ako si danú chvíľu môžem užiť čo najviac. Lebo život ma naučil, že nič nemusí byť večné. Ale na menší či väčší okamih to môže byť pravé, nech sa tieto životné etapy už skončia akokoľvek…
Autor: Lea
Coverphoto: Photo by Foto Pettine on Unsplash