,,Musíš zabudnúť.” hovoria. Ale najsmutnejšie je, že zabúdať na zlé veci nás nikto nenaučí. Vraví sa však, že sa musíme naučiť zabúdať, ak chceme byť znova šťastní. Lenže, dá sa to? Zabudnúť? A ako dlho trvá, kým zabudneme? Kým sme znova schopní dívať sa na svet pozitívne? Kým dokážeme prijať realitu? Žena vraj zabúda na lásku tak dlho, ako trvala. Ale myslím, že to nie je pravda. Nezáleží na počte krásnych chvíľ, ale na ich intenzite. Na intenzite nášho citu.
Vravel si, že keď mi ublížiš, bude sa mi zabúdať lepšie. Vraj, keď mi zlomíš srdce, zabudnem na teba skôr. Neviem kde si k tomu prišiel, ale ja som dnes živým príkladom toho, ako veľmi si sa mýlil.
Náš najväčší problém je ten, že sme ľudia, ktorí len tak nezabúdajú na tých, ktorí v ich živote mali dôležité miesto.
pinterest.com
Viem, vyčítaš si, že si odišiel. Viem, že to teraz ľutuješ. Na jednej strane ti prajem, aby si prešiel tým smútkom, ktorým som prešla ja. Na druhej to ničí aj mňa. Pretože ako mám na teba zabudnúť, keď viem, že ty na mňa stále myslíš?
Naivne sme verili, že keď to ukončíme a obaja odídeme svojou cestou, skončí sa to. Lenže neskončilo. Namiesto toho sa teraz trápime obaja ešte viac, ako keď sme boli spolu. Možno si to zaslúžime za chyby, ktoré sme urobili. Za všetky tie zlé veci, ktorými sme si ubližovali. Nemalo to zmysel, tie naše vojny. Teraz to vieme. Asi sme sa museli rozlúčiť, aby sme pochopili, ako veľmi sme sa mali radi.
Trvalo dlho, kým som pochopila, že na teba zabudnúť jednoducho nechcem. Ako by som mohla? Neviem si predstaviť, že by som žila bez spomienky na teba. Stále ešte tak celkom neviem ani to, ako žiť bez teba… Preto som sa dobrovoľne odsúdila k trápeniu.
Si v mojom srdci. A ja som stále v tom tvojom. To je dôvod, pre ktorý nedokážeme zabudnúť jeden na druhého. Vieme to obaja, už si nemusíme klamať. Čas ukázal, ako to medzi nami bolo naozaj, nech sme už tvrdili čokoľvek.
Ako je teda možné na niekoho zabudnúť? Nedá sa povedať, že by som zabudla celkom, to je pre mňa synonymom nemožnosti. Ale snažila som sa sústrediť na školu, na rodinu a priateľov a na obľúbené činnosti. Snažila som sa nerozprávať o tom, čo sa stalo. Vyhýbala som sa rozhovorom o ňom. Snažila som sa to prijať a nevnímať ako niečo zlé, ale skôr ako skúsenosť, ktorá ma mala poučiť.
pinterest.com
Išlo to veľmi, veľmi pomaly. Zablokovať ho na sociálnych sieťach bolo také nepredstaviteľné, že som na to celé mesiace naberala odvahu. Napokon, keď som to urobila, pomohlo mi to. Veď presne toto si želal, keď odchádzal. Aby som zabudla. A tak som urobila všetko preto, aby som splnila jeho želanie. Po čase sa zmenilo čosi vo mne a ja som postupne zabudnúť chcela…
Zabudnúť aspoň natoľko, aby som mohla ďalej žiť. Bez neho.
Jeho meno bude mať pre mňa vždy akúsi zvláštnu farbu. Ale to sa už dávno nepokúšam zmeniť. Navždy bude tým človekom, pri ktorom som zistila, ako veľmi som schopná milovať. Lenže život je len jeden… Musela som sa pohnúť z miesta, ak som nechcela, aby mi utiekol. Lebo občas už prestáva záležať na tom, čo sa stalo. Na tom, kto urobil chybu. Občas musíme pokračovať v ceste. Bez čakania na vysvetlenie.
Neexistuje čosi ako ,,celkom zabudnúť”. Existuje len ,,naučiť sa s tým žiť”.
coverphoto: pexels.com
Naša nová kniha o ženskom svete je už dostupná priamo TU.
