Jedna hodina v noci a ja neviem zaspať… Hlava sa chce venovať toľkým veciam, že sa nedokážem prepnúť do módu pokoja. Mrvím sa, hľadám si v posteli pohodlné miesto, nutne potrebujem aspoň pár sekúnd bez myšlienok na teba. Ale nejde to. Ty si totiž mojou súčasťou už hrozne dlho. A ja kdesi v kútiku duše cítim, že to tak nemá byť. Že som už dávno mala zasiahnuť a vziať všetko do vlastných rúk. Môj život, moje pocity, moje srdce…

A tak sa tu, ležiac v totálnej tme, pýtam, prečo som to ešte neurobila? Prečo som si zvolila cestu, po ktorej sa mi už dlho ťažko kráča… Prečo som sa bála z tejto cesty zísť, hoci ma k tomu moja intuícia už dlho vedie?

unsplash.com

Pretože neviem, aký by bol koniec…

To je moja odpoveď. Úprimná a nič nezakrývajúca. Neviem, čo by bolo, ak by som to zrazu ukončila. Neviem, ako by som sa cítila. Lepšie alebo horšie ako teraz? Trápilo by ma vtedy niečo, čo ma teraz netrápi? Našlo by sa toho viac? Lebo teraz mám pocit, že na mňa spadlo všetko. Že si vo svojom srdci nechávam toľko smútku, až viac nedokáže uniesť.

Neviem, aký by bol koniec. Ale čím dlhšie o tom premýšľam, tým viac som presvedčená, že sa nemám čoho báť. Pretože čo môže byť horšie, ako láska, ktorá má mnoho nežiaducich účinkov? Veď už dávno som sa necítila milovaná. Už sú to mesiace, odkedy som od teba počula nejaké pekné slovo. A nie, nie je to tým, že by sa nám do vzťahu priplietol stereotyp. 

Je to o inom…

Prehodím sa na druhý bok, objímem vankúš a premýšľam. Teraz sa cítim zle. Ako žena, ktorá si nič lepšie nezaslúži. Ako tá, na ktorú tak často zabúdaš, pretože máš tisíc dôležitejších priorít. Ako niekto, na koho si spomenieš, len keď ti zlyhajú všetky ostatné plány. Prídeš, zahráš, že sa nič nedeje, že ma stále miluješ, ja sa chytím slamky, pretože iba to robí topiaci sa človek.

Tak teda… Aký by bol koniec? Cítim v ňom slobodu. Nové začiatky. Nové možnosti. Stretnutia s ľuďmi, ktorí hľadajú to, čo aj ja. Cítim v ňom súhru, prísľuby krajších začiatkov. Ale aj trpkosť konca, pri ktorom si budem musieť priznať, že mohol prísť aj skôr.

unsplash.com

Pretože život je krátky, aby sme sa niektorých ľudí snažili zmeniť…

Život je krátky na to, aby sme čakali, kým sa niekto zobudí. Kým prestane klamať, kým možno toľko dôležitých vecí pochopí. Je príliš krátky na to, aby sme si ho neužili. A tak v tom mám jasno… Konečne! Volím si slobodu, voľné srdce, na ktorom už zanechávajú jazvy iba spomienky. Volím si seba, nie teba, prepáč.

V niektorých vzťahoch zostávame len preto, že sa bojíme, či ich neukončíme skôr, ako by nastal náš vytúžený happy end.

Ale ja v neho už nedúfam. Už ho nechcem. Ak by som sa ho raz aj dožila, bol by pošpinený tým, čo sa stalo predtým. Už by som neverila, že je skutočný. Vieš, na dobré veci sa čaká. S tým súhlasím. Ale ak na to čakáme príliš dlho, prestaneme mať o to záujem.

Sú takmer tri hodiny ráno… Čas sa posunul. A spolu s ním som sa niekam posunula aj ja.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Toxická láska

Autor: Laura L.

Coverphoto: Photo by Victor Dueñas Teixeira on Unsplash

Facebook komentáre