Už po troch mesiacoch som vedela, že to bude prúser. Ale napriek tomu to trvalo viac ako 6 rokov. Aj by som „to“ nejako pomenovala, ale slovo vzťah je na to príliš silné a láska obzvlášť. Bolo to trápenie. Také, ktoré chcete aj nechcete ukončiť. Pretože sa bojíte, pričom ani sami neviete, čoho presne. Musíte sa ho zbaviť a zároveň to nedokážete. Chcete byť bez neho, ale na druhej strane máte pred tou predstavou obrovský strach.

Keď počujem „toxický“ vzťah, vybaví sa mi jeho tvár. To, či som ho ako toxického vnímala aj vtedy, úprimne zodpovedať neviem. Videla som, že iné ženy majú doma iných partnerov. Vedela som, že hádky u nich nie sú časté a že im nikto nevraví, aké sú neschopné. No napriek tomu som pochybovala, či tá chyba nie je náhodou vo mne. A čím dlhšie som s ním bola, o to väčšie pochybnosti to boli. 

unsplash.com

Celý ten čas ma bolelo srdce, no napriek tomu som odísť nedokázala…

Mám v čerstvej pamäti všetky tie úzkosti, depresie a pocity viny, hnevu a sebalynčovania. Spomínam si na hádky, ktoré trvali celé mesiace, len sa menila ich intenzita. Vybavujem si spomienky na to, ako som iným vravela, čo zažívam, a keď mi všetci dávali len jednu jedinú radu – ukončiť to, prestala som sa druhým s čímkoľvek zdôverovať. 

Uzatvorila som všetku bolesť do seba a viac ju neprepustila von. Pretože ľahšie bolo zostávať a trpieť, ako svoje rozhodnutie nič s tým neurobiť pred niekým obhajovať. A pamätám si aj na to, ako som si v duchu vravela, že je to v poriadku a niečo s tým proste spravíme… Časom… Ako plynuli mesiace, moje vnímanie tejto lásky sa menilo. Prirovnala by som to k bubline, ktorú nebolo možné prasknúť, a tak ma len oddelila od všetkého, čo sa odohrávalo vonku za ňou. A mňa samotnú úplne otupila. Opila ma vlastnou bolesťou.

Mojím jediným šťastím bolo, že som nedokázala otehotnieť…

Sama príroda vedela, že toto nie je ten správny čas, správny partner a správna láska. Všetko bolo v poriadku. U mňa aj u neho. Aj lekári to vraveli… A zatiaľ čo ja som sa trápila, prečo to nejde, osud si prstom ťukal na čelo a pýtal sa, prečo to, preboha, chcem práve s ním. Ak by sa to vtedy podarilo, nepokazila by som len svoj život. Ale aj život niekoho, kto by si vyrastať v takomto prostredí určite nezaslúžil.

Vravieť niekomu, aby od toxického partnera odišiel, je úplne zbytočné. On sám nevie, prečo s ním zostáva. Chýba mu láska z každej strany – taká, čo prichádza zvonku aj čo pochádza z jeho vlastného srdca. Chýba mu všetko, čo dáva ľuďom odvahu robiť kroky do neznáma. A čím dlhšie zostáva, o to viac sa tento deficit zväčšuje.

Odísť z toxického vzťahu vôbec nie je ľahké. Je to, ako keby ste chceli vyjsť bosí na Everest. Ale akoby ste si zaumienili, že preplávate oceán na jeden nádych. V tú chvíľu je to úplne nemožné…

unsplash.com

Preto nikoho nesúdim…

Preto sa nepýtam, prečo s ním tak dlho zostáva. Prečo neodíde… Veď možnosti sa vždy nájdu, hoci čo i len jedna a úplne maličká. Preto nemám rada články o tom, aké je dôležité odchádzať. Verte mi… Nie vždy to ide. Nie vždy ten človek, ktorý trpí, vie, že takúto možnosť má. 

Predtým, ako sa niekto odhodlá odísť, musí si dokázať, že za niečo stojí. Musí pochopiť, že si zaslúži šťastný život. Musí si prejsť peklom, celý v ňom zhorieť a potom prísť na to, že už nemá čo stratiť. A v neposlednom rade musí objaviť sebalásku. Tá je v takýchto rozhodnutiach totiž kľúčová.

Ani ja som nevedela odísť z toxického vzťahu. A preto rozumiem tým, ktorí v nich stále sú. A jediné, čo im môžem odkázať, je, že im držím palce… Aby našli seba a tú správnu cestu.

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Necítím vůbec nic...

Coverphoto: Photo by Alex Suprun on Unsplash

Facebook komentáre