Život, predovšetkým jeho vzťahová stránka, nám občas ukáže, aký má zmysel pre humor. Ale skôr pre „nehumor“? Nech to je už akokoľvek, viacerí z nás si k sebe až príliš blízko pripustia osobu, ktorá nás neskôr len ubezpečí v tom, že na taký život, aký sme viedli predtým, môžeme zabudnúť. Tak radi by sme prehodili výhybky do starých koľají, ale už to jednoducho nejde. Musíme kráčať kamsi preč bez jasného cieľa a sem-tam si urobiť zastávku, aby sme sa z toho blúdenia celkom nezbláznili.

Teraz mám na mysli vzťahy-nevzťahy. Také, pri ktorých to je a zároveň aj nie je ono. Ten človek nám dáva to, po čom sme tak dlho túžili, no dávkuje to veľmi opatrne. Prípadne nám to poskytuje formou, s ktorou sa nevieme vnútorne zmieriť. Nie je to láska, ale prchavá ilúzia, niečo nesmierne premenlivé, niečo, čo žije iba v našom srdci.

pinterest.com

Zo sekundy na sekundu sa naše vnímanie tohto vzťahu mení, pretože raz tento zväzok ašpiruje na dokonalosť a potom sa to otočí o 180 stupňov, kedy je to hocijaké, len nie dokonalé. Ťahá nás to k nemu každou chvíľou čoraz viac, no takisto nás tieto okamihy lámu na kusy a vždy sa to skončí tým, že znenávidíme samých seba za to, že to ešte stále podstupujeme.

Po čase sa ocitáme vo fáze, kedy nevieme, ako z toho kola von… 

A tiež vieme, že jeden z toho kola odísť musí, no na rozdiel od detskej riekanky, tentokrát to nie je také jednoduché. Nestačí ukázať prstom, na koho to slovo padlo, a poslať ho preč. Nepomáhajú výpočty pre a proti, prečo zostať/prečo odísť. Vždy sa v tých číslach a stĺpcoch zamotáme natoľko, že vlastne ani nevieme, čo presne považujeme za pozitívum a čo za negatívum. Najhoršie na tom celom je, že on sa nás odmieta pustiť. Síce to mnohokrát vyzerá tak, že sme k nemu vlastne nikdy tak celkom nepatrili, vždy urobí niečo, čo nás k nemu pripúta.

Každým stretnutím a každou šancou, ktorú tej osobe dáme, odíde kúsok z nás. Nepatrne sa z našej duše vytráca niečo, čo tam nutne k bytiu potrebujeme, no (ne)dobrovoľne sa toho pomaličky vzdávame. Je to vzťah, pri ktorom ľutujeme, že sme sa doň vôbec pustili, pretože z každej chvíľky trpkého šťastia odvádzame dane v podobe prebdených a preplakaných nocí.

Niektorí ľudia nám ukážu, že to nejde ani s nimi, ani bez nich… 

A tak skúsime odísť. Potom sa vraciame. Znovu odchádzame a opäť otvárame dvere, ktoré sme s obrovským sebazaprením už niekoľkokrát zavreli. Potláčame slzy i vlastnú hrdosť, pretože prázdno a bolesť na duši, ktoré nám spôsobuje odlúčenie, je ešte horšie, ako vzťah, ktorý nám ubližuje. No len do chvíle, kedy to nie sme schopní absolvovať znovu. Vtedy uvidíme, že sme sa mýlili, a prítomnosť toho človeka, ktorý nám nedáva všetko, čo potrebujeme, je rovnako ubíjajúca ako život bez neho.

I keď v tom vzťahu máme ešte nádej. Síce klamlivú, stokrát vyhasnutú a opäť zapálenú. Ale predsa len… Aj maličký kúsok nádeje je lepší ako definitívny koniec, ktorý sme už okúsili a úplne sa ním nechali zdevastovať.

pinterest.com

Keď milujeme toho nesprávneho človeka a dovolíme, aby to zašlo až priďaleko, neriskujeme tým iba to, že stratíme pár rokov svojho života. Stane sa niečo, s čím nerátame a na čo prídeme až po tom, kedy za týmto vzťahom dáme už naozajstnú a definitívnu bodku. Zistíme, že na život „predtým“ môžeme úplne zanevrieť. 

Odteraz ho uvidíme všade, kam sa pohneme…

Láska bola príliš klamlivá, zrada samého seba veľmi rázna. Spomienky sú natoľko hlboké a plné toľkých pocitov, že snáď nikdy nevyblednú. Najväčšie šťastie, ktoré nás v nasledujúcich rokoch čaká, sa bude ťarbavo podopierať práve o momenty, ktoré zostali v našej mysli – o spomienky, ktoré bolia, no zároveň prinášajú priam magickú úľavu, ktorá nás ako jediná na malú chvíľu dokáže upokojiť.

„Ani s ním, ani bez neho“ v praxi znamená, že sme na poriadne dlhý čas odsúdení na balansovanie medzi minulosťou a tým, čo práve prežívame. Ešte dlho potom, aj keď sa to celé navonok uzavrie a naše životy sa konečne vyberú opačným smerom, nepocítime v duši slobodu a voľnosť. 

Iba ten, kto prežil vzťah, ktorý mu každou sekundou odštiepil kúsok zo srdca, vie, aké to je. Vie, že milovať na úkor nás samých sa nedá večne. Vie, že život po takomto vzťahu už nebude taký ako predtým. Pretože nech sa budeme snažiť akokoľvek, ten človek v nás zanechal príliš veľké stopy. Je vlastne jedno, či odídeme alebo zostaneme. Bolieť to bude tak či tak.

Coverphoto: Photo by Andrey Zvyagintsev on Unsplash

Facebook komentáre