Spomienky na teba pripomínajú príliv a odliv. Chodia ku mne vo vlnách, ktoré nemajú žiadnu pravidelnosť, jednoducho sa v mojej mysli objavia, kedy sa im zachce. Odídu aj prichádzajú samy, bez toho, aby som sa voči tomu vedela vzbúriť. Niekedy si na teba len tak spomeniem, ani sama neviem prečo, no zasa vtedy s istotou viem, že ma čakajú premárnené dni.
Vtedy nie som schopná ničoho. Pripomínam si slová, ktoré medzi nami odzneli, a vieš… Ešte stále ma mnohé z nich bolia, aj po toľkom čase, ktorý odvtedy prešiel. Zabolí ma aj to, čo sme kedysi urobili, pretože viem, že sme to obaja oľutovali, no ani jeden z nás neprišiel a nevyslovil úprimné prepáč.
pinterest.com
A možno to „prepáč“ vo mne teraz kričí a chce sa dostať von.
Mrzí ma toho toľko, že ani sama neviem, čo ľutujem najviac. Či to, čo bolo, alebo to, čo nebolo, pretože sa to nestihlo stať. Zvláštne však je, že sú obdobia, kedy na teba nemyslím vôbec. V tom čase mi každý vraví, ako žiarim, pýta sa ma, ako stíham to aj ono, a ja len s úsmevom klopím oči, pretože som na seba naozaj hrdá. Hrdá na to, že som dokázala zabudnúť a vyliečiť sa z teba.
Naozaj sú mesiace, kedy ma pohľad na teba nebolí a nepýtam sa, čo by bolo, keby… Nadnášam sa pár centimetrov nad zemou a verím, že je všetko opäť dobré, že vieme byť pri sebe a necítiť zradu ani pichnutie pri srdci.
No potom príde deň, ktorý mi dokáže, že som sa mýlila.
A moja duša znáša aj to, čo zameškala. Skutočne mi to tak pripadá, ako keby sa na mňa zvalil všetok smútok, ktorý ku mne predošlé mesiace neprichádzal. A vtedy len premýšľam nad tým, ako dlho chcem ešte klamať samu seba.
Po rozchode nastáva hra kto z koho. Kto je viac nad vecou, kto sa s tým rýchlejšie zmieril, kto si skôr racionálne povedal, že rozchod musel prísť a bolo to to najlepšie, čo sa mohlo stať. Aj ja som túto hru hrala. Zapierala som všetok smútok a všetku ľútosť nielen pred ostatnými, ktorí sa ma pýtali, ako sa bez teba mám, ale aj sama pred sebou.
Možno to je dôvod, prečo neviem zabudnúť. Občas len tak zamrznem v strede nejakej činnosti a myslím na teba. Čo práve robíš, či tiež niečo podobné niekedy cítiš a či tvoju dušu naplňuje pokoj alebo smútok za niečím, čo nikdy nebolo.
pinterest.com
Myslím si, že v živote každého z nás sa objaví osoba, ktorá dostane nálepku nezabudnuteľná. Môžu prejsť roky, môžeme sa stať úplne iným človekom, ale nech robíme, čo robíme, stále sa staré rany budú nanovo otvárať.
Raz chcem prísť na to, prečo je to tak…
Odkedy už nezaspávam pri tebe, vyskúšala som všetko možné aj nemožné, ako na teba zabudnúť. Bola som sama. Bola som s niekým iným… A nemôžem povedať, že to bolo zlé, ale… V každom jeho geste som hľadala teba. Hnevalo ma, že nie je ako ty a že ani nikdy nebude. V každom jeho pohľade som hľadala tvoje oči a v nich zasa obrazy, ktoré som tam videla iba ja.
Bol si tak nedotknuteľný a zároveň zraniteľný, až ma to fascinovalo a chcela som prebádať každý kúsok tvojej duše. Každým dňom som mala pocit, že sa k tebe dostávam čoraz viac. No nakoniec som zistila, že sme sa nepoznali vôbec. Ja teba a ani ty mňa…
Stal si sa pre mňa osobou, na ktorú nikdy nezabudnem a ktorú zo seba nikdy nevyženiem.
Musím sa už len zmieriť s tým, že život „po tebe“ bude takýto? … Ani sama neviem, aký je… Prázdny? Nepredvídateľný? Veselo-smutný? Smutno-veselý?
Jednoducho mu niečo chýba. A ja presne viem čo… Chýbaš mi ty. Tvoje gestá, tvoj smiech, tvoja autorita, tvoja neha, keď si si večer ku mne líhal a ja som bola šťastná, nech by hoc aj spadol celý svet…
Chýbaš mi… Ani sama neviem prečo, veď sme si toľko ublížili.
Autor: Radka
Coverphoto: unsplash.com
