Author
Pozri sa pravde do očí – si vo vzťahu, v ktorom len dúfaš, že sa niečo zmení. Že sa zmení on. Čakáš na deň, keď sa k tebe začne správať inak, keď sa konečne začne k vášmu vzťahu stavať zodpovednejšie. Keď konečne pochopí, čo všetko pre neho robíš, a ocení to. Keď prestane robiť to, čo ťa zraňuje, a začne byť tým mužom, ktorého v ňom stále vidíš. Ale čo ak ti poviem, že ten deň nikdy nepríde?
Určite to poznáš. Ten pocit neistoty, keď nevieš, na čom si. Ticho, ktoré nasleduje po jeho odchode, a otázky, ktoré ti víria v hlave. „Prečo ma neľúbi tak, ako ja ľúbim jeho?“ „Čo ešte musím urobiť, aby si uvedomil, akú hodnotu pre neho mám?“ Možno si myslíš, že si mu dala všetko, čo mohol chcieť. Možno stále dúfaš, že sa jedného dňa zmení, že pochopí, že TY si tá pravá.
Poznáš ten pocit, keď ťa srdce ženie k tomu, aby si sa snažila viac? Nahovára ti, že ak budeš lepšia, krajšia, ústretovejšia, on si to raz všimne? Že ak sa na chvíľu staneš niekým iným, vzťah sa napraví? Vôbec totiž nie je ťažké podľahnúť pocitu, že za toxickú lásku môže naša nedokonalosť. Práve naopak, je to dosť častý jav… A tak investuješ všetko. Svoju energiu, čas, city. Robíš všetko, čo je v tvojich silách, no stále cítiš, že to nestačí.
Vieš, ako to býva na začiatku vzťahu – cítiš sa výnimočná. Máš pocit, že konečne niekto vidí všetky tvoje farby, všetky tvoje sny, všetky tvoje strachy. Ale niekde medzi prvým „Milujem ťa“ a súčasnosťou sa niečo zmenilo. Niečo, čo ťa nahlodáva, hoci to nevieš presne pomenovať. A tak sa pýtam – necítiš, že v tomto vzťahu niečo nie je v poriadku?
Často sa pýtam, prečo sme ochotní zostávať aj v takých vzťahoch, ktoré nám život len komplikujú. Ale my si nahovárame, že túto lásku potrebujeme. Pritom realita je taká, že nepotrebujeme vôbec nič, čo sa danej lásky týka. Nepotrebujeme sa cítiť ponížene, nepotrebujeme hltať niekoho klamstvá, nepotrebujeme sa spoliehať na sľuby, ktoré ten druhý nikdy nesplní. A už vonkoncom nepotrebujeme vo vzťahu nachádzať urážky ani pocit viny, ktorej sa ten druhý úspešne zbavil a šikovne ju hodil na naše plecia.
„Koľko sĺz musí žena vyroniť, aby sa zmierila s tým, že jej jediným liekom je na neho zabudnúť? Ako dlho musí podvádzať samu seba, aby pochopila, že láska má jej život uľahčovať, nie ho búrať ako domček z karát?“
(Z knihy Stretni sám seba)
