Author
Maj sa rada a budú ťa milovať aj druhí… Sebaláska je základ každého vzťahu… Ak sa nedokážeš milovať ty, ako ťa majú milovať iní? Každé ráno si povedz, aká si úžasná…
Aj tieto vety mi hovorili… Mne – osobe, ktorá sa sama do seba nedokázala zamilovať, aj keby sa postavila na hlavu… Mne, ktorá sa ani za nič nedokázala prinútiť, aby sa cítila krásne a sebavedomo…
My ženy veľmi rady pátrame po dôvodoch. Kým to povestné „prečo“ nenájdeme, nevieme odpustiť, pohnúť sa ďalej, zabudnúť alebo nad tým len proste mávnuť rukou. Niekoľko takýchto „prečo“ som za svoj život hľadala aj ja. Niektoré otázky mi nielenže nedali spávať, ale dokonca mi prekazili nové perspektívne vzťahy. Akoby mi dozvuk predchádzajúcej lásky nedovolil žiť tu a teraz, žiť slobodne a bez nánosov minulosti, počas ktorej som druhým dovolila viac, ako by som mala.
Zvláštne je, ako veľmi ma prežité roky dokázali ovplyvniť a ukázali mi, že predtým som si nechávala doslova šliapať po hlave. Pretože som sa napríklad uspokojila s málom, dokonca s ničím a ešte som za to dokázala byť vďačná. Pretože som verila, že sa niektoré vzťahy „upracú“ a že keď vydržím, bude všetko tak, ako chcem. Pretože som si mnohokrát hovorila, že to, že ma niekto nemiluje, je moja chyba. Že ak by som bola „v poriadku“– krajšia, lepšia, očarujúcejšia, bol by dokonalý aj môj vzťah…
Keď som bola až po uši zamilovaná a v tej láske som sa úplne strácala, nebolo mi pomoci. Držala som sa jej ako kliešť, pretože som sa mylne nazdávala, že toto je to, čo chcem. To, čo potrebujem, musím mať, lebo inak… Sa mi ten môj svet totálne zrúti. Lebo budem sama… A keďže som sa tej samoty bála ako čert kríža, nemala som inú možnosť, len milovať. Milovať človeka, ktorý nemiloval mňa. Veľmi zlý scenár, ja viem. Spätne ho zo svojho života škrtám, hoci som si na jeho písaní dala v minulosti tak veľmi záležať…
V istom období môjho života som na otázku: Prečo nikoho nemáš? zvykla odpovedať protiotázkou: A ty prečo niekoho máš? Prvotné rozpaky, ktoré som v tomto človeku vyvolala, boli po chvíľke ticha doplnené trochu neistými odpoveďami. Pretože sa ľúbime, je mi s ním/s ňou dobre… Na viac sa daná osoba nezmohla. Nevedela mi vysvetliť, prečo je vo vzťahu, zatiaľ čo ja nie som. A pritom… Naše odpovede by boli vlastne takmer rovnaké. Aj ja sa mám rada. Aj mne je so mnou dobre…
Neviem, či má tento pocit nejaké bližšie pomenovanie… Hnev, zrada, smútok, ľútosť, sklamanie, beznádej? Asi sa v ňom mieša všetko možné aj nemožné. Ten pocit, že zatiaľ čo ja si ešte vyčítam, že neviem prežiť pár desiatok minút bez myšlienok na neho, a on… Si veselo našiel novú ženu. Možno dokonalú kópiu mňa samej, možno úplne iný typ, ako som ja, o ktorom predtým hovoril, že ho vôbec nepriťahuje. Verte či nie, nedeje sa to len výnimočne. Je to trošku také nepísané pravidlo – že jednému z dvojice nestihli uschnúť slzy, ktoré vyplakal po rozchode, a tomu druhému sa v očiach blyštia hviezdičky novej lásky.
