Autor
Keď sa nad tým tak zamyslím, každý z nás sa už v nejakej vojne, so všetkým rešpektom k tomuto slovu a v prenesenom slova zmysle, ocitol. Každý z nás už s niekým či s niečím bojoval a nech to bol boj akokoľvek dlhý či krátky, vyčerpávajúci a ničivý, možno sme pozabudli na jednu vec… Že ten boj v nás rozpútal ktosi, kto nemal v srdci mier. Osoba, ktorá si chcela niečo vydupať a bolo jej jedno, aké obete za sebou zanechá.
Nedávno sa ku mne dostala vskutku netradičná, no o to viac zaujímavá otázka. Čo ti ako žene najviac ublížilo? Poviem pravdu, musela som sa trochu zamyslieť, no keď som odpoveď našla, bola som si ňou rovnako istá ako tým, že ráno vyjde slnko. Najviac mi ublížilo, keď sa mi nedostalo takej lásky, akú som dávala ja. Nech to znie akokoľvek pateticky, presne toto naštrbilo moju sebadôveru a nebudem klamať, aj vnímanie samej seba ako ženy.
Ak miluješ viac, tak, prosím, odíď. A ak miluješ iba ty, tak potom doslova uteč. Myslím to vážne. Bez srandy. Pretože ak my ženy dokážeme niečím samy sebe skomplikovať život, je to práve týmto – snažíme sa druhých presviedčať, že im za tú lásku stojíme. Čakáme, prosíme, trváme na svojom, že tento boj o niekoho city úspešne vybojujeme do konca zakrývajúc si oči pred jedným dôležitým faktom – láska vzniká. Nevydupeme si ju, ak ju ten druhý necíti.
Všimli ste si, že my ženy máme jednu vskutku zvláštnu vlastnosť? Zvláštnu v tom, že zatiaľ čo raz nám dokáže byť nesmierne nápomocná, nájdu sa i také prípady, kedy nám podkopne nielen nohy, ale i dôstojnosť a sebavedomie. Tou vlastnosťou je schopnosť vydržať. Vydržať doslova všetko, až kým sa v živote neposunieme tam, kde by sme chceli. Lenže ten posun sa nie vždy deje… A to sú tie prípady, o ktorých som hovorila ako o zradných – snažíme sa vydržať všetko nevšímajúc si, že pre jeden cieľ zároveň všetko, čo sme doteraz mali, strácame.
Ak by som mala iba jedno prianie, ktorého naplnenie by zabezpečilo, že nik z nás už nebude mať zbytočne doráňané srdce, bolo by to, aby sme sa všetci prebudili zo sna v ten správny čas. Pretože občas v tých snoch žijeme, tíšime nimi svoje doráňané duše, utiekame k nim ako k modlám a realita, tá nás zatiaľ nekompromisne dobieha. No a keď nastane stret s ňou – keď už pred ňou skutočne nevieme ujsť, vtedy si povieme, aký je ten svet k nám príliš nespravodlivý. Lenže… Skutočne je to tak?
Je až smutné, ako veľmi nás dokáže ovplyvniť jedna skúsenosť. Dokonca až tak, že si do života privoláme ďalšiu, takmer podobnú. Občas totiž naša nevôľa niečo v sebe uzavrieť vedie k tomu, že si všetko v hlave pripravíme tak, aby sa to zopakovalo. Tentokrát však nie s Jožkom, ale s Ferkom. A ak u nás nenastane žiadna zmena, verte mi, príde aj Paľko, ktorý bude vernou kópiou oboch vyššie zmienených pánov.
