Author
Viem, aké to je, zlatko, žiť vo svete, ktorý ti pripadá ako psychiatrické oddelenie, kde sa liečia tie najvážnejšie prípady. Viem, aké to je, keď nevieš, kto je na tom horšie. On – „na hlavu“ postavený svet, alebo ty – zmätená žena, ktorá si aj napriek nepriazni osudu snaží plniť svoje sny a túžby a hľadá si aspoň malý kúsok miesta pre seba. Pod slnkom. Oázu kľudu a pokoja. Miesto, kde z teba opadnú všetky krivdy, bôle a starosti.
MAMA. Jedno krátke slovíčko. Štyri písmenká… A predsa znamená tak veľa. Nie. Znamená oveľa viac. Všetko. Nie vždy si to uvedomujeme, ale mama je tá najdôležitejšia osoba v našej pozemskej púti. Veď bez nej by sme tu dnes neboli. Pretože to ONA nám dala život.
Nositeľky tohto slova, tohto mena, všetky tie mamy, ktoré sú úžasné, sú pre nás stredobodom vesmíru.
Ubehol dlhý čas. Niekto by možno povedal, že je to už príliš dlho pre takú mladú ženu, ako si ty. Možno to aj čas od času počúvaš od svojho okolia… No iba ty a nikto iný vieš, ako si sa cítila, keď ste učinili rozhodnutie, ktoré zmenilo váš život. Rozhodnutie, ktoré zmenilo jeho, Teba, zmenilo vás. Len ty vieš, aké ťažké to bolo. Len ty vieš, ako hrozne si sa cítila, keď ste sa rozhodli ukončiť váš vzťah. Len ty občas ešte počuješ, ako celé tvoje vnútro kričalo od zúfalstva, keď ste sa rozhodli preťať vaše puto.
Rozchod. To hnusné slovo. Slovo, ktorého vyznám poznáme všetky. Rozchod zažila každá z nás. Aj to, že bolí ako sto čertov. Že bolí neopísateľne. O to viac, ak sme úprimne a naozaj ľúbili. Milovali. A je úplne jedno, či rozchod inicioval ON, pán Božský, alebo my. V tomto prípade nie je podstatné, kto a na akej strane barikády stojí. Pre obe strany rozchod znamená na dlhšiu či kratšiu dobu trápenie, stav „keď by sme radšej neexistovali“. Niekedy ide o dni, inokedy týždne, často ubehne aj nejaký ten rok.
Život niekedy bok po boku kráča s časmi, obdobiami, kedy bez ohľadu na to, že je nám to viac ako proti srsti, musíme kráčať po ceste, po ktorej sme nielenže kráčať nechceli, ale ani vo sne by nám nenapadlo, že po takej krutej a náročnej ceste raz budeme musieť ísť… Musíme kráčať po ceste plnej výmoľov, nástrah, nepríjemných prekvapení a utrpenia. Je to cesta, ktorá nie je prežiarená slnečnými lúčmi.
Prišla si domov. Vlastne nie. Ten byt, ktorý je prázdny a studený, nemožno nazývať domovom. Je len priestorom, kde prespávaš a čakáš na ráno. Na lepšie ráno. Vyzliekaš si šaty, ktoré ti tak pekne zvýrazňovali boky a ktorých farba prehlbovala iskru v tvojich očiach. Dnes nie je čo prehlbovať. Pretože sa už na teba nepozerá. Nepozerá sa na to, ako sa obliekaš. Už sa nepozerá. Už ti nepomáha zapnúť zips na šatách. Už ťa nevyzlieka…
