Autor
Ako veľmi je bizarná otázka: „už nemám šancu?” od niekoho, kto vám ublížil? Kto vám ublížil tak veľmi, že vždy, keď sa naňho pozriete, vidíte to. Vidíte presne to, čím vám ublížil. Či už je to obraz toho, ako vás mlátil, či obraz toho, ako ste boli vždy na poslednom mieste, alebo obraz toho, ako si to užíva s inou – je to jedno. Ten pocit, ktorý to vo vás vyvolá, bude vždy rovnako nepríjemný, ba priam odpudzujúci.
Tvrdenie, že ženy nevedia, čo chcú, môže byť v niektorých prípadoch skutočne pravdou. Hoci niektoré tvrdia pravý opak, určite sa nájde nejaká situácia, kedy budú na pochybách a jednoducho si niečím isté nebudú. A je jedno, či to bude výber z denného menu v reštaurácii alebo výber nových topánok. Avšak netvrďme, že len ženy sú také. Každý jeden z nás v určitých momentoch nevie, čo chce.
Žiaľ, v prípade žien je to viac zaužívané.
Určite sa už mnohé z nás pýtali, len tak, samých seba, že koľko sklamaní musíme prežiť, aby sme nakoniec dostali to, čo si zaslúžime. Alebo koľko si musíme toho ešte vytrpieť, aby sme už nemuseli riešiť ďalšie a ďalšie sklamanie v láske. Prežili sme vzťahy, v ktorých sa nám nedostávalo pozornosti. Prežili sme vzťahy, v ktorých sme boli podceňované. Mali sme mužov, ktorí si nevšímali tie naše nepatrné zvyky, spôsoby, gestá. Mužov, ktorí si mysleli, že keď nám kúpia nejaký darček, majú od nás na čas pokoj.
Ľudia vždy kritizujú niečo, až kým to sami nezažijú. Napríklad taká láska k zadanému mužovi. Nie je pekné liezť druhým do kapusty, však? Kto by to len neodsudzoval? No presne tí, ktorí to pocítili na vlastnej koži.
Patrila som presne medzi tie ženy, alebo celkovo ľudí, ktorí mali predsudky voči tým, ktorí narúšali vzťahy iných a vytvárali akýsi milostný trojuholník. Takto ničiť šťastie a rozbíjať tak silné puto dvoch ľudí, no to je na hlavu. A potom sa stalo presne to, čo nikto nikdy nechce zažiť.
Sedela som v jednom podniku, zašitá niekde v kúte za stolom, kde nebolo priveľa ľudí. Nemala som chuť na nejaký blízky kontakt s ľuďmi. Chcela som byť len ja, sama so sebou. Objednala som si dve deci vína a vytiahla krabičku cigariet. V kabelke som zalovila zapaľovač a vytiahla som ten, ktorý mi ho okamžite pripomenul. Toho muža, o ktorom doteraz neviem, či mal prísť do môjho života, alebo nie.
Niekedy sa samy v sebe nevyznáme a všetko, čo potrebujeme, je čas. Okolo seba vidíme šťastné páry a vzťahy a nám to dáva pocit, že by sme jeden mali mať práve aj my. Nevieme, čo presne chceme a sme zmätené. Je ten vzťah to, čo chceme a je tá osoba tou, ktorú skutočne ľúbime? Je to len vypĺňanie času, lebo teraz je fajn niekoho mať? Alebo je to len zúfalé volanie o pomoc a o záujem zo strany iných?
