Autor
Po všetkých tých sklamaniach som už neverila, že by som mohla mať opäť pocit, že život ako taký má skutočne zmysel. Neverila som, že by som sa na svet mohla opäť pozerať s úsmevom na perách. Neverila som, že by som mala znova takú neskutočnú chuť žiť naplno, nespútane a slobodne.
Toto je pre všetky ženy, ktoré sú samy a myslia si, že na vzťahu stojí celý svet. Iste, možno áno, lenže… Na akom vzťahu?
V noci, ako obvykle, som si prechádzala staré poznámky, ktoré som si zapisovala, keď som už nevedela ako ďalej. Našla som tam niečo, na čo by som bola skoro aj zabudla. Po prečítaní som nemala nijako deprimujúci pocit, skôr som pocítila úľavu. Úľavu, že už je všetko inak.
Je to už tak dlhá doba, čo sme od seba. Nesmierne dlhá doba nato, aby spomienka na teba bola len jednou z mnohých – nepodstatných.
Mávala som chvíle, kedy som prestala myslieť na všetko okolo a pred očami som mala len teba. Nevnímala som okolitý svet ani ľudí. Akoby zrazu všetko zmizlo a boli sme len ty a ja. Boli sme spolu na tom mieste, kedy sme sa prvýkrát zblížili. Všetko bolo ako predtým. Smiali sme sa, boli sme sami sebou, na nič sme sa nehrali a ja som bola šťastná. Pri týchto predstavách som sa vždy pousmiala. Avšak tieto skreslené predstavy, ktoré boli zrejme spôsobené tvojou neprítomnosťou, trvali sotva záblesk sekundy.
Je neskoro v noci. Alebo skoro ráno? Na hodinách svieti 3:40 a ja stále bdiem. Neviem, či je to priveľkým množstvom kofeínu, alebo priveľkým množstvom myšlienok. Na teba?
Tie myšlienky prúdia v mojej hlave ako na kolotoči a ja sama si ich neviem správne zoradiť. Cítim sa celkom zmätene, pretože v tejto chvíli nič konkrétne necítim. Akoby všetky emócie na moment odišli. Neviem rozoznať, či som smutná, či som šťastná. A ani to vedieť radšej nechcem.
Sedela som sama v izbe a môj pohľad zablúdil ku zrkadlu, kam som neskôr zablúdila ja samotná. Stála som pred ním a skúmala som každú časť svojho tela. Každý milimeter. Hľadela som na každú svoju chybu, ktorú si nikto nevšímal, no pre mňa bola obrovským a kričiacim výkričníkom. Každý svoj nedostatok som chcela okamžite odstrániť, aby ho niekto, nedajbože, neuvidel. Z pohľadu na seba som nebola spokojná. Nie tak, ako by som chcela. To vraj ženy nebudú nikdy. Nielenže sa mi na tvári objavil ustarostený výraz, ba miestami mi bolo do plaču.
Bola som veľmi unavená, keď mi zrazu pípla správa. Otočila som sa k telefónu a pozrela na displej. Srdce sa mi na sekundu zastavilo. Bola to moja minulosť. Vravela som, že som bola unavená? Teraz to zrejme neplatilo. Samozrejme, že som na správu spätne reagovala.
Nepísal nič zvláštne. Pýtal sa, ako sa mám, ako žijem a či vôbec žijem. Tvárim sa, že žijem, odkedy si odišiel.
Odpísala som, že sa mám fajn a jeho otázku som zopakovala.
