Author
Občas by sme si mali vypočuť príbehy starších, a občas i tých mladších, aby sme naozaj porozumeli životu…
Prezerala som si staré fotky. Ale veľmi staré, ešte čierno-biele. So starkou sme sa na nich bavili a ja som videla, aká je šťastná, že si môže s niekým zaspomínať na ten svoj život… Iný život, aký žijeme teraz my. Lepší? Tak nedokonalé fotky, bez farby, akoby bez emócie a pritom vyžarovali oveľa viac ako tie, ktoré vidíme denne na internete.
Dúfam a verím. Presviedčam samu seba, svoje srdce, že príde deň, kedy to dokážem. Dokážem sa ti pozrieť do očí a držať ťa za ruku. Silno, silnejšie ako kedykoľvek predtým. Držať ťa a nepustiť. Držať bez strachu o seba. O svoje srdce. Bez strachu z tvojho odchodu. Už sa nebudem báť, že odídeš. Budem voľná a nebude ma ťažiť na srdci strach, ktorý mi tam narástol. No, musím ho prekonať. Musím sa s ním pobiť o svoje šťastie. O teba.
Trvalo ti dlho, kým si na neho zabudla. Kým si ho dostala z hlavy. Kým si prestala plakať do vankúša, pretože ťa bolelo celé telo z toho, ako ti chýbal… Nič nefungovalo, ty si nedokázala fungovať. Práca, ktorú miluješ, ti už nič nehovorila, a obľúbené jedlo si nedokázala dať ani do úst. Nechcela si nič iné, len zabudnúť. Nemyslieť, netrpieť. Už viac nie… Tvojím najlepším kamarátom sa stal tvoj gauč a nejaký pohárik, po ktorom si trošku zabudla, po ktorom si jednoducho zaspala.
Ja viem, že ťa to bolí, viem, že si sa snažila s tým bojovať, no nešlo to. Nepomohlo ti nič, ani kamošky, ani milovaná mama, ktorá ťa pozná lepšie ako ktokoľvek iný. Ani tvoja sestra, ktorá ťa vždy vedela dostať z každého problému. Tento problém bol príliš, aj nad jej sily. Tento problém je totiž len v tebe. A viem, že si to uvedomuješ. Nikto nebude schopný ti s tým pomôcť, pokiaľ si tú pomoc nebudeš priať ty. Pokiaľ nenecháš odísť to, čo tu už vlastne nie je.
Videla som v jej očiach niečo iné, videla som, že možno klame nie len mňa, no aj samú seba. Že možno klamstvo z jej úst, že je šťastná, je hlbšie, ako sa mi dovtedy zdalo. Niekedy to hovoríme, len preto že chceme presvedčiť samých seba. Nechcela som ju presviedčať o opaku a tak som len mlčala. Niekedy mlčanie lieči viac ako slová…
A ona presne to potrebovala. len to, aby som počúvala.
Prečo sa časom zmierime s tým, že sme single? Prečo nám to už nevadí, no hlavne prečo už nehľadáme lásku. Prečo nám už vyhovuje život bez nej. Necítime sa zle, no ani tak skvele. Nie sme šťastné, len sme…
Bojíme sa, že sa zamilujeme až príliš. Že to, čo my budeme ochotné dávať tomu druhému, on nepochopí. On to nebude ani vedieť dať. Že on nás tak milovať nebude. Nebude vedieť, čo je to láska, akú mu dávame my. Nebude ju vedieť prijímať a opustí nás.
