Autor
Život, ktorý žijem, som si vybrala pred niekoľkými rokmi, no mením svoju vlastnú cestu každým dňom. Mením svoje myšlienky a moja duša každým dňom bojuje so svojím vlastným strachom o svoju krehkosť. Je otvorená svetu a otvorená ľuďom, ktorí nie sú vždy tými anjelmi, vďaka ktorým rastie a pevnie. Vďaka ktorým zažíva tie dychberúce momenty, ktorých je často menej, ako by sme si priali.
Vieš, ty si nechcel. Nechcel si tu byť, nechcel si byť súčasťou môjho života. Súčasťou mojich dní a nocí. Súčasťou mojej duše aj tela. Ako to viem?
Pretože keby si chcel, bol by si teraz tu a nie len v mojich myšlienkach.
Sedel by si teraz so mnou na gauči a pil jahodový čaj, ktorý máme obaja tak radi. Asi to ani nevieš . . .
Rozhodla som sa nechať ťa ísť… Tam, kam chceš. Tam, kam smeruješ. Tam, kde ťa zavedú tvoje voľby a tvoj pohľad na tento svet, v ktorom jeseň tak neznášaš. Jeseň je plná farieb, taká premenlivá každým dňom, s nejakou vlastnosťou konca, ktorú má vo svojej podstate odjakživa. Koniec jedného. No zároveň začiatok niečoho nového. Prichádza zima, no nie?
Nie je to ľahké. Nebolo to ľahké, nezdvihnúť ti telefón, neodpísať ti na správu.
Pýtajú sa. Čo sa s tebou deje? Čo sa ti stalo? Prečo sa už viac neusmievaš?
Veď sa usmej trošku. Nebuď taká smutná, neplač, necíť. Najlepšie bude, keď nebudeš ani myslieť. Keď prestaneš aj cítiť. No… ja nemám náladu. Niekedy proste nemám náladu sa smiať, tancovať a užívať si život, niekedy nemám náladu na nič. A naozaj mi to nie je ľúto.
Prečo?
Zabudla som, ako bolí zlomené srdce. Preto sme sa začali hádať. Naozaj hádať s krikom a beznádejou v nájdení kompromisu. Ja som odišla. S úsmevom na tvári a hrdým pohľadom. Stále opakovala dookola, že to nejde. Že je to ešte krátko, že je normálne, že na neho stále myslí, a chce to čas, kým prestane. Poznám ju, tak ako som mohla predstierať, že nevidím, čo robí? Že si kúpi nové šaty, kvôli ktorým bude celý budúci mesiac jesť asi len šalát, a čaká, že práve na tom večierku ho vtedy stretne.
Vždy som rozmýšľala nad tým, ako sa dá zabudnúť. Na lásku. Na lásku, ktorú si mi dával. Vďaka ktorej si menil moje obyčajné dni na dni, ktoré stáli za to. Na dni, ktoré ma učili, ktoré ma menili, ktoré mi dávali zmysel.
Myslela som, že to nie je možné. Myslela som, že už nikdy nebudem môcť pozorovať západ slnka na kopci bez toho, aby som na teba myslela. Myslela som, že nech príde hocikto, nebude schopný ťa nahradiť.
