Autor
Konečne sa niečo zmenilo. Tvoj život sa zmenil, tak si sa tešila. Bola si štastná a každé ráno vstávala s úsmevom na tvári. Večer si naopak nemohla zaspať. Pretože realita bola konečne krajšia ako tvoje sny, tak ako to hovoria vo filmoch. Konečne si bola schopná, uveriť tomu, že je to skutočné.
Bolo. Našla si svoju spriaznenú dušu. Niekoho, kto keď aj mlčíš, sedí pri tebe a cíti sa dobre. Nie je jasnovidec. Žiadny chlap.
Sedela v aute vedľa svojho milovaného muža, ktorý bol práve teraz neobvykle ticho. V ruke horká káva a z okna bolo jasne vidieť len hustý dážď, ktorý zdržiaval cestu. Na chvíľku prestala rozmýšľať nad časom a priestorom a vypla fungovanie mozgu. Prišiel na ňu ten nepríjemný pocit, že niečo nefunguje ako má. Možno to bolo tým počasím, možno to bolo životom. Na chvíľku sa ocitla v hlbokých myšlienkach svojej hlavy, fantázie, snoch, túžbach, vo svojich “keby…”
Odpusť mi to, prosím . . . neopúšťaj ma, láska. Nemôžem byť bez teba. Nemôžem žiť bez teba.
Povedal zajakávajúc sa zo strachu a sĺz, ktoré mu zaplavili celú tvár. Bežal za tebou, no ty si sa neotočila, nezastavila, nereagovala. Počula si, ako kričí tvoje meno a tebe práve vtedy praskalo srdce, ktoré on kedysi zachránil. Prosil, prosil a prosil. Vraj nechcel, vraj nerozmýšľal, vraj ťa miluje a vraj sa polepší. Presne tak, ako to hovoril minule a vlastne dnes ťa miluje ešte viac a asi preto tu dnes prosí o odpustenie.
Šťastie je vracať sa domov a mať za kým. Za láskou, ktorú sme si vybrali. Za láskou, ktorú sme raz milovali a už nikdy neprestali. Za láskou, ktorá nebola vždy dokonalá, no bola jediná, akú sme chceli.
Je to to pravé, keď môžeš povedať, čo máš na srdci. Je to to pravé, keď tu ešte stále je a neodišiel pri prvom probléme. Je to dar – tie roky, ktoré spolu ste.
Stojíme pred tým istým zrkadlom ako pred rokmi a vidíme človeka, ktorý sa na nás podobá, no nie sme to my. Je toho príliš a ty už nie si na seba hrdý, spravil si, čo si povedal, že nikdy neurobíš. Zradil si ju a stratil, matku svojich detí. Ženu tvojho života, lásku tvojho srdca, tú, ktorá ti pomohla, keď si si myslel, že už byť šťastný viac nemôžeš. Stratil si váš spoločný život a všetko si zničil tou chybou, ktorú ti povedala, že neznesie. Že ju neunesie a nebude môcť s tebou ďalej byť. To o čo ťa prosila, aby si nikdy nerobil.
Zvykli sme hľadať našimi očami, vtedy, keď sme boli mladší a nič nám nedávalo poriadny význam. Nehovorím, že to bolo zlé alebo nesprávne. Prechádzame v živote obdobiami, ktoré sú iné a hlavne my sme iní, všetci.
Smiali sme sa tým hanblivým, pretože sme nevedeli, že prežili tragédiu v detstve, o ktorej sa im sníva každú noc. Smiali sme sa tým s nadváhou a aj tým podvyživeným, pokým sme nevyrástli a nepochopili, že je to choroba, ktorá ich takými robí a nie ich problém s prepchávaním sa, alebo zvracaním.
