Autor
Popravde?
Život nie je o jednoduchosti. Nie je jednotvárny. Je komplikovaný. Má svoje pozitíva aj negatíva. Je plný vzostupov a pádov. Svetla aj tmy. Preveruje nás každý deň. Zakaždým dokáže tvrdšie ublížiť a to každému z nás. Každého inak skúša. Na každého rád používa inú merku.
Ukáže ti cestu, po ktorej máš ísť, a potom ju vymaže z mapy. Dokáže sa zmeniť zo dňa na deň.
Až vtedy som tomu začala skutočne rozumieť. A nech sa aj hanbím akokoľvek hlboko a snáď aj celý život, som vďačná, že prišiel ten dôvod. Že si prišiel ty a porozprával si mi to. Celé. Ukázal si mi niečo dôležité.
Naučil si ma chápať a báť sa, že ťa stratím. A že možno život bez teba nebude viac životom.
Až naše „my“ mi ukázalo, že šťastie musí byť spoločné, aby sme cítili jeho pravú chuť. Až dnes som pochopila, že láska sa nemení a nemizne, no trvá celý život.
Nie je v tom nič. Nič iné, len ten skvelý pocit, že nie sme sami. Práve teraz, keď nedokážeme zaspať už pár nocí, keď máme chrípku, alebo sme jednoducho smutní. Možno veci nefungujú ako obyčajne, možno sme o niekoho prišli a my len chceme cítiť, že sa o to máme s kým podeliť.
Nie vtedy, keď sa nás pýtajú, ale teraz, o druhej ráno, keď chceme plakať, kričať alebo skočiť do vody a na chvíľu prestať myslieť. Veci nedávajú význam a tak stále príliš premýšľame. Nedá sa z toho, dostať.
Out of sight, out of mind. They say.
Pomaly som si sadla na nie príliš pohodlnú stoličku na balkóne. Milujem balkóny, hlavne tie, ktoré sú extrémne vysoko. Bol to 66. deň. Napriek večným poverám o tom, aké je toto číslo nebezpečné a nesympatiám ľudí k nemu, mne sa celkom páčilo. Konečne sa všetko dostalo do normálu a ja som si začala zvykať na toto miesto alebo ľudí, ktorými som sa obklopovala. Bavila ma ich kultúra, bavil ma ich zmysel pre humor. Bavila ma táto krajina.
Vždy musíš hovoriť o svojich skutočných pocitoch. Musíš ľuďom ukázať svoje súkromie, svoju dušu, svoje srdce, svoje vnútro. Prezentovať svoj názor, svoju predstavu o svete, o ľuďoch, o sebe. Musíš vedieť fantazírovať, vedieť čítať a vnímať. Ľudí, svet okolo seba, vzduch, počasie, všetko, čo ťa ovplyvňuje. Nestratiť motiváciu, cieľ, svoj sen a seba, lebo netvoria tvoje ruky ale duša…povedal.
A teba sa raz niekto opýtal, prečo si stále sama, veď už máš celkom dosť rokov. A ty si len veľmi jednoducho, prezentovala svoj pohľad na vec…
Pozeral na teba, ako na tú najlepšiu vec v živote. Ako na to, o čom vždy sníval a niekedy v noci nedokázal vďaka myšlienke na teba zaspať. Jeho dotyky boli ozajstné ako to, čo hovoril. To, ako ťa miluje, to ako potrebuje teba a žiadnu inú.
Vždy si vedela, že ho miluješ tiež. Nie preto, že by si mala motýle v podbrušku zakaždým, keď si ho videla. No cítila si sa pri ňom taká krehká a slabá, ako pri nikom inom.
