Autor
Celý náš život je o rozhodnutiach. Či už si mladý, alebo starý, stále a vždy rozhoduješ o sebe a o svojej budúcnosti, o svojom živote a jeho každodenných banalitách. O tom, s kým si ráno vypiješ kávu, o tom, vedľa koho sa zajtra ráno zobudíš. O tom, či sa dnes prekonáš urobiť tú zmenu, po ktorej tak túžiš, alebo to radšej znova odložíš na potom…
O tom, či sa rozhodneme žiť život s láskou, či bez nej…
Raz sa ma jedna z nás opýtala na prvý pohľad jednu veľmi jednoduchú otázku… „Ako je možné, že veríš v niečo, čo nevidíš, čo necítiš, v niečo, v čom nemáš žiadnu istotu? Ako je možné, že veríš v lásku, keď si bola miliónkrát zranená… ako to, že veríš v šťastný život, keď nič nie je také jednoduché a isté… ako je možné, že veríš v Boha, keď sa každý deň všade na svete dejú také hrozné veci?“
Odkedy som sa prvýkrát zamilovala do toho muža s modrými očami, viem, že nech pôjdem akokoľvek ďaleko a akokoľvek rýchlo, nikdy na tento pohľad úplne nezabudnem. Takisto ako na tú letnú krátku lásku, ktorá však neznamená pre mňa o nič menej. Nie je o nič viac zabudnuteľná. Avšak tak ako som sa zamilovala, tak som sa aj dokázala sklamať v mužoch, ktorým som možno verila viac, ako som mala…
Slnko nesvieti len pre jednu lásku… tak ako môžeme stratiť zem pod nohami, pretože vzlietneme plniť si svoje sny… takisto môžme stratiť lásku, o ktorú sme sa tak starali.
Lásku, ktorú sme si strážili, ktorú sme chránili pred chaosom a nepochopením. Môžeme ju stratiť, lebo nikdy sme ju skutočne nevlastnili.
Pamätám si tie časy a možno to ani nie je až tak dávno… kedy som sa zvykla strachovať, čo si kto pomyslí alebo nepomyslí, ak vyjadrím svoj názor. Ako ma ľudia zaň budú súdiť, ako ma budú v ich očiach vnímať, ako ma pochopia. Možno si pomyslia, že som zlá, hlúpa, naivná alebo nevyhovujúca pre tento svet, pre ich svet. Avšak časom, možno vekom, možno okolnosťami, ktoré ma postretli, ľuďmi, ktorých som stretla, som sa stala ženou, ktorej je už jedno, čo si kto myslí alebo nemyslí… a nie kvôli tomu, ale VĎAKA TOMU, som sa takou stala.
Svet, v ktorom žijeme, si tvoríme sami, hovorili… Tým, ako sa správame k sebe a k ľuďom okolo nás. Tým, čo robíme, a predovšetkým – akým spôsobom to robíme.
Či vkladáme do všetkého kúsok lásky a citu, alebo na tieto „maličkosti“ zabúdame. Svet, v ktorom žijeme, tvoríme my, a jedného dňa to bolo jasné už aj mne.
