Alex Korčáková

Naučili sme sa pre lásku doslova pokrájať, občas ustupovať, zabúdať na to nepríjemné a pamätať si hlavne to dobré. Ak by sme mohli, za toho druhého by sme aj dýchali. Keby to bolo potrebné, darovali by sme mu naše nohy, keď práve nevie kráčať vpred. Naučili sme sa robiť maximum, pretože sa nám to zdá správne, pretože nám to už po tom čase príde možno normálne… veď prečo by sme to nerobili? Pre toho jediného, ktorého celým naším srdcom milujeme? Prečo by sme občas neustúpili – pre naše spoločné dobro?

Zaprisahávala si sa, presviedčala si celý život samu seba, že tohto nebudeš nikdy schopná. Každú kamarátku si odsúdila, kým sa to nestalo aj tebe. Skôr ako si stretla toho, kvôli ktorému si porušila všetky svoje pravidlá, všetky svoje zásady, bariéry a limity. Sama nevieš prečo… je tak úžasný? Je ti tak pohodlne, že radšej ostávaš v niečom, v čom byť nechceš, len preto, aby si nemusela prejsť koncom a znova začala od začiatku? 

V čom je to teraz iné?