Author
Niekedy, dokonca možno aj častejšie ako často, sa nám ženám stáva to, že sa zamilujeme do toho zlého. Do toho, ktorý nás ťahá horším smerom, akým sme smerovali. Ten, ktorý si nás zaslúži menej. A ani my samy nie sme schopné odpovedať na tú prostú otázku… Prečo práve on? Nevieme to. Všetko okolo nás funguje silnejšie, keď je pri nás. Všetky pocity, vnútri v nás, sa zosilňujú a my… My sa jednoducho nevieme a ani nechceme ovládať.
Nikdy nebolo jednoduché, priznať si, že nič iné ako priateľstvo nemôžem očakávať. Aj keď v kútiku dušičky som čakala, že možno niečo nevyjde, niečo sa zmení, niečo v nás, alebo že možno vesmír sa konečne rozhodne, dať nám šancu, a my to aspoň skúsime. Samozrejme sa nič také do dnešného dňa nestalo a tam, kde sme kedysi začali, tam to zamrzlo. Na jednom jedinom bode. A ja som sa časom, pomaly, naučila žiť s tým, že sme priatelia. Naučila som sa na nič viac nemyslieť, nič si už nepredstavovať.
Je niečo, čomu naozaj neverím. Niečo, čím sa mi zarývaš do kostí a hnusne to bolí, vieš. Fyzicky, no psychicky tiež, pretože sa už pohrávam aj s myšlienkou, že ťa to možno baví a je to len hra. Niečo, čo je horšie, ako keby si proste len odišiel. Odišiel z môjho života, z môjho sveta, z mojich myšlienok, z môjho srdca…
Aj keď nie hneď, no pomaly áno. A ja by som ten čas tomu všetkému pokojne darovala. Možno by som si občas poplakala, pretože by si mi chýbal.
Už to tak asi bude… v príliš častých prípadoch. Stalo sa to už aj mne, tebe aj tebe… Že randenie nestálo za veľa. Občas sa to naozaj nedá zniesť. Chýba úprimnosť, ľudia si už nehovoria pravdu do očí a často vlastne hrajú, kto v skutočnosti sú, čo majú radi a čo naopak nie. Labyrint, ktorému nerozumieme, v ktorom nevieme nájsť tú správnu cestu… už ani k sebe, aj keby sme možno v hĺbke srdca chceli.
Bola to len krátka chvíľa. Bolo to pár obyčajných dní, ktoré sme si navzájom darovali. A už vtedy som vedela, že sa so mnou niečo deje. Že je na tebe niečo iné, niečo, čo môjmu telu dodávalo čosi, čo som predtým nepoznala. Možno nechcela poznať. Vedela som, že si niečo viac, ako len pekné oči. Bolo v tebe niečo silnejšie, čo ma k tebe ťahalo stále bližšie. Čím dlhšie si ma nechal sa na teba dívať, nechal sa dívať do tvojej duše cez tie žiarivé oči, tým rýchlejšie som spoznávala teba takého, aký si… A presne vtedy, som sa navždy zmenila.
Nie je život bez lásky. A niet lásky bez bolesti. Nie je človek na zemi, ktorý by nevedel, aké to je byť zranený, aké to je byť osamelý a taktiež nie je človeka, ktorý by nepoznal milovať a byť milovaný. Lebo všetci sme, len to občas nevidíme. A občas milujeme nesprávne. Lebo kým to neskúsime, tak nevieme, aký je ten správny spôsob, správny smer. A práve vtedy, aj keď nechceme, možno zraňujeme. Zraňujeme človeka, ktorý nás miluje až ku hviezdam…
