Autor
Prečo si vlastne s ním?
Otázka, ktorú sa ma moji známi pýtali občas častejšie ako čokoľvek iné.
Pretože ho milujem… Pretože večer, nech bol môj deň akokoľvek zlý, keď si k nemu ľahnem do postele, cítim pokoj. Cítim, že je všetko v poriadku. Som šťastná… Znela moja odpoveď a oni len mávli rukou.
Rozumela som im.
Kedysi, keď som bola mladšia, dokonca malá, som dokázala rozprúdiť neuveriteľnú hádku za každú somarinu. Som odjakživa impulzívna a hneď, ako mi bolo ublížené, reagovala som späť útokom. Chcela som sa brániť. Vysvetľovať. Riešiť… Áno, chcela som veci riešiť. Myslela som si, že krikom dám druhým najavo, že sa hnevám, že mi ublížili a že oni si to zoberú k srdcu… Časom som však pochopila, že občas nemá zmysel vysvetľovať a riešiť.
Robíme to preto, lebo je to normálne. Robia to všetci. A robia to preto, lebo majú nádej, že to tentokrát dopadne inak. Lepšie. A nie je na tom v podstate nič zlé..
Všetci hovoria, že ak si nás niekto neváži, musíme odísť. Teda mali by sme. Že ak nám ublíži, zradí nás, musíme umlčať srdce a poslúchnuť rozum. Že ak sme len jedna z možností, nemá to zmysel. A áno, je to pravda. Lenže, ako povedal Bob Marley, každý nám raz ublíži, len si musíme uvedomiť, pre koho sa oplatí to pretrpieť… A pre koho zasa nie.
Už mnohokrát, keď som bola zlomená, som to urobila. Už mnohokrát, keď som sa cítila zúfalá, som na neho myslela. Aký asi bude? A kde je? Koľko dní, mesiacov či rokov budem ešte na neho čakať? Spoznám ho hneď? Čo asi teraz robí?
Viem, že aj keď ma láska už raz zlomila, chcem milovať znova. Dokonca ešte viac. Ešte silnejšie, ako som milovala predtým. A viem, že to dokážem, pretože ten človek v minulosti nebol tou správnou osobou.
Z knihy Úlomky Ženy…
Nenáhli sa. Počkaj na muža, ktorý za čakanie stojí. Nič dobré v našom živote nepríde hneď. Je to nepísaný zákon.
Ak si sklamaná – lieč sa a dopraj si čas osamote, lebo nikto nepozná tvoje rany lepšie ako ty sama. A tým, že by si do svojho zraneného srdca vpustila niekoho nesprávneho, mu môžeš len viac ublížiť.
Každá jedna z nás má tú osobu. Žiadna z vás by ma nepresvedčila, že v jej živote neexistuje TEN NIEKTO…. Každej z nás sa pri prečítaní tejto vety vynorí pred očami tvár… možno už len matne… a možno jasnejšie… ako by to bolo len včera…
Je to tvár človeka, na ktorú sme sa kedysi pozerali s takým silným citom, že sa podľa mňa len slovom “láska” vyjadriť nedá. Bola to oddanosť, vášeň, ktorú počuť praskať v kostiach a dunieť v spánkoch…
