Autor
“My ľudia sme zvláštne tvory. Chceme lásku, no mnohokrát ju nevieme dávať. Bojíme sa bolesti, ale potrebujeme ju, aby sme mohli rásť. Vieme, že máme odísť, no odísť nedokážeme. Rýpeme sa v minulosti, aj keď nám pritom krváca duša. Ubližujeme sami sebe, lebo bez toho nevieme žiť. Sme neverní svojim presvedčeniam a myšlienkam, pretože nevieme nájsť svoje ja.
Možno práve teraz sedíš na studenej dlážke, opretá o studenú stenu a z tvojho života sála taký istý chlad. Možno práve teraz nehybne ležíš na posteli, máš zatiahnuté žalúzie a máš chuť pozerať len do prázdna. Nie pred seba, nie za seba, nie vedľa seba. Pretože už nevládzeš. Nevládzeš sa obzerať späť a rozmýšľať nad tým, čo sa stalo. Nevládzeš sa pozerať dopredu, pretože máš strach z toho, čo tam na teba čaká. Nevládzeš sa pozrieť vedľa seba, pretože tam nikoho nevidíš…
A tak tu sedím, opäť sama. Znova mám v kúpeľni len jednu zubnú kefku, na posteli len jeden paplón a v skrini prázdne miesto, ktoré malo byť zaplnené tvojimi vecami a tvojou vôňou. Znova robím raňajky len pre jedného. Znova zalievam len jednu kávu. Na chvíľu ma zamrazí, lebo z rádia zaznie pieseň, pri ktorej som si pred tým pomyslela, že by to mohlo klapať. Že som len zvláštna a musím sa viac prispôsobiť tomu, aký si.
Pamätáš, aké to bolo na začiatku? Triasol sa nám hlas, srdce bilo ako šialené a my sme sa cítili ako superhrdinovia. Plní sily všetko zdolať, plní nádejí na lepší zajtrajšok. Plní očakávaní. Posilnení adrenalínom. Svet bol nádherný a my sme boli zamilovaní… do seba, do života.
Všetko bolo krajšie a jednoduchšie.
Láska nám dávala krídla.
Viem, ako sa cítiš. Respektíve necítiš, lebo niekedy, keď bojuješ pridlho, odmenou nie je happy end, ale prázdnota. Vyčerpanie. Apatia. Možno neviem, čo konkrétne ťa trápi. Či je to zlomené srdce, príliš veľká zodpovednosť, choroba, alebo proste život. Možno neviem, čo ti to spôsobuje, ale viem, čo sa v tebe odohráva. Snažíš sa. Biješ sa s tým každý jeden deň. Hneď od rána, keď ti zazvoní budík. Vypneš ho a zaboríš si hlavu do vankúša so zbožným prianím nemusieť znova čeliť realite. Chceš si ukradnúť aspoň pár minút navyše. Pár minút sladkej nevedomosti…
Svet je dnes taký zvláštny. Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, keby ľudia začali hovoriť, čo si naozaj myslia, čo cítia a čo chcú… Tento článok síce nie je o tom, ale má v tejto myšlienke svoje základy.
Rozmýšľam totiž nad tým, aká by som dnes bola, keby som vo svojom živote stretla iných ľudí. Úprimných. Takých, čo sa neboja povedať, že sa boja. Že majú strach, že sú pokrivení tým, čo sa im stalo v minulosti.
