Author
Svet je dnes taký zvláštny. Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, keby ľudia začali hovoriť, čo si naozaj myslia, čo cítia a čo chcú… Tento článok síce nie je o tom, ale má v tejto myšlienke svoje základy.
Rozmýšľam totiž nad tým, aká by som dnes bola, keby som vo svojom živote stretla iných ľudí. Úprimných. Takých, čo sa neboja povedať, že sa boja. Že majú strach, že sú pokrivení tým, čo sa im stalo v minulosti.
Niekedy som naozaj unavená. Som unavená z dnešných ľudí, z dnešnej „lásky“, z dnešného sveta. Nemôžem povedať, že by som mala dôvod byť nešťastná. Mám rodinu, mám prácu a mám všetko, čo potrebujem k relatívne spokojnému životu. No potom si doma uvarím čaj, sadnem k oknu a pustím obľúbenú hudbu. Pravdou je, že keď som šťastná, hudbu si naozaj vychutnávam. Milujem ju. No v takýchto momentoch ju doslova cítim. Cítim, ako prechádza mojím telom a začína sa rozprávať s mojou dušou.
Čím sme staršie, náš život sa viac komplikuje. Čím sme staršie, máme toho na pleciach viac a viac. Niekedy túžime vrátiť sa do čias, keď sme boli deti a naše problémy vyzerali úplne inak. Vtedy však hrozivo… Veď čo nás stálo námahy vyžobrať si sladkosti po večeri. Alebo prehovoriť mamu, aby nás nechala hrať sa s kamarátmi o hodinu dlhšie.
Dnes máme úplne iné problémy. Sme vystavené stresu a od našich rozhodnutí závisí oveľa viac vecí.
Hovorí sa, že každý z nás má na svete spriaznenú dušu. Niekto má to šťastie, že ju nájde skoro a jeho prvá láska sa stane láskou jeho života. Milujem tie príbehy. Sú dôkazom toho, že aj dnes môžeme nájsť niečo trvácne. Niečo, čo sa dá zachrániť a nie hneď hodiť cez plece a ísť ďalej. Väčšinou sú to páry, ktoré spolu zdolali rôzne životné obdobia. Zmeny, ktorými prešli, a aj napriek tomu skrotili svoje ego a prispôsobili svoje potreby jeden druhému. A hlavne, nezabudli ľúbiť. Nie sa len lásky dožadovať.
Alebo prečo vraj vždy zostanú na ocot.
Je to naozaj tak? Naozaj chceme tých zlých chlapcov, čo na nás kričia, čo nás podvádzajú, alebo nebodaj bijú? Naozaj potrebujeme mať vedľa seba arogantného burana, ktorý nás považuje za handru? Ktorý si nás neváži a ktorý nás naozaj nemiluje? Pýtam sa. Pýtam sa Vás a pýtam sa seba, pretože tak sa mnoho “dobrých mužov” o ženách nie raz vyjadrilo.
Dámy, je načase si priznať, že keď sme zaľúbené, sme majsterky v sebaklame. Pravda je všade naokolo, pozerá sa na teba v odraze zrkadla, hladí ťa z mokrého vankúša priamo po tvári, vyskakuje na teba z chladničky, keď sa ideš o polnoci radšej napchať zmrzlinou, akoby si mala rozmýšľať nad tým, kde je a čo robí. Vlastne rozmýšľať budeš aj tak, ale so zmrzlinou je to ako v kine. Premietaš si celý svoj vzťah v hlave dookola a zajedáš ho niečím, čo neutralizuje tú trpkosť, ktorá sa ti derie na jazyk.
