Ketrin Krnáčová

Tie najdôležitejšie ponaučenia, ktoré nám doslova zmenia život, získame práve v období, o ktorom si myslíme, že predstavuje náš koniec. Prestaneme dúfať, že raz budeme šťastní, a už vôbec neveríme tomu, že sa vďaka týmto životným skúšam staneme omnoho silnejší. Nikdy predtým sme sa totiž necítili slabšie, bezradnejšie a zúfalejšie. Avšak keď sa to najhoršie pominie, uvidíme aj to, čo sme predtým prehliadli. Každé nešťastie nám totiž ponúka možnosť poučiť sa. Premyslieť si, či skutočne zlyhali iba iní, alebo nemáme na tom, ako sa cítime, podiel svojej viny i my.

Aké myšlienky napadnú vám o tretej ráno, keď sa bezsenne prehadzujete na posteli a túžite zaspať, no zároveň i utíšiť tú búrku, ktorá sa odohráva vo vašej duši? Sú to slová, myšlienky, otázky a odpovede, ktoré už nič nezakrývajú. Na nič sa nehrajú a nič sa pred vami nesnažia zatajiť. Sú plné pravdy a nič neprikrášľujú. Zväčša sú sprevádzané potokmi sĺz, v ktorých sa mieša smútok, rezignácia a úľava. Tieto chvíle prežil každý z nás – okamihy, kedy nám bolesť nedovolí zaspať a ráno je ešte tak ďaleko. Vtedy sa rozhodnete podniknúť tie najradikálnejšie kroky, presne tie, ktorých ste sa dlho predtým báli…

Byť sám sebou… Z týchto slov sa stala akási fráza, ktorá stratila dôležitosť, zmysel a hĺbku. Hovoríme ju totiž príliš často bez toho, aby sme si uvedomili jej význam. V niektorých prípadoch sa z týchto slov stáva dokonca otravné klišé. No byť sám sebou je naozaj dôležitejšie ako čokoľvek iné. Byť sám sebou znamená neocitnúť sa v blízkosti nesprávnej osoby. Nedovoliť druhým, aby rozhodovali o tom, ako sa máme cítiť a akým smerom sa má náš život uberať. A práve v takýchto okamihoch sa dejú tie najhoršie veci…

Vždy som milovala ľudí, ktorí veľa čítali. Jednak sme mali spolu mnoho spoločného a jednak som v ich prítomnosti mala pocit, že mi rozumejú viac ako ktokoľvek iný. Boli totiž svedkami toľkých príbehov, že sa im ten môj vôbec nezdal čudný. Viac počúvali, menej mi skákali do reči. Viac sa zaujímali, menej odsudzovali. Viac chápali, menej krútili hlavou… A preto odvtedy, keď mi niekto povie, že rád číta, viem, že si budeme rozumieť. Rovnaké pocity som mala, aj keď som na internete natrafila na slová od Amandy Lovelace – svojskej autorky niekoľkých kníh, ktorá sama prelúskala tisícky ďalších príbehov. S niektorými ľuďmi sa vlastne nemusíme vidieť, no napriek tomu môžeme mať pocit, že nám hovoria z duše.

Pekné slová niekedy padnú vhod, ale občas potrebujeme, aby nám niekto i nepeknou pravdou otvoril oči. Niektoré vety sa síce nepočúvajú ľahko, no na to, aby sa niečo v našom živote zmenilo, ich potrebujeme počuť. I keď sa občas pýtam, či viac ako tvrdá pravda nebolia práve milé, no falošné reči… A podľa mňa si rovnakú otázku kládol aj R. H. Sin, spisovateľ, ktorý svojimi knihami a krátkymi výrokmi pomáha ľuďom objavovať to, čo možno v kútiku duše tušia, no boja sa priznať si to. Verím, že sa nad jeho slovami zamyslíte i vy a v prípade, že sa vo vašom živote dejú veci, ktoré vám ubližujú, nájdete odvahu niečo zmeniť…