Autor
Každý jeden deň, keď sa zobudíš, premýšľaš. Keď sa pozrieš na seba v zrkadle, vidíš len unavenú kôpku nešťastia, ktorá nedokáže urobiť nič. Nevládze. V jej živote sa stalo tak veľa vecí. Tak veľa ľudí jej ublížilo. Ako je možné, že doteraz všetko fungovalo aspoň ako-tak a zrazu je to ako v jednom ohni? Ako je možné, že dni, ktoré predtým vyzerali tak jednoducho, dnes sú také zložité?
Čo sa pokazilo? Neurobila si niekde chybu? Zlyhala si?
Stretnúť obyčajnú ženu nie je nič neobvyklé. Stretneš ju na ktoromkoľvek rohu a nie je ničím významná. Je obyčajná. Taká, akú stretneš na ulici, v potravinách, na pošte či v autobuse. Má svoj stereotypný život, ktorý prežíva každá jedna z nás.
Stretnúť však JU, to je doslova a do písmena šťastie. Nie preto, žeby ste s ňou zažívali rozprávku. Ona je iná. Je to typ ženy, čo sa nevzdáva. Je silná.
“Možná, že některé ženy nemají být zkroceny. Možná prostě potřebují svobodně běžet tak dlouho, dokud nenajdou někoho stejně divokého, kdo poběží s nimi.”
Čítala som to raz ako popis ku jednej zaujímavej fotografii. Na tej fotografii bola púšť. Púšť a na nej jedna obyčajná, ničím nezaujímavá dodávka. Na jej streche sedela žena v roztrhanej károvanej košeli s hnedým cowboyským klobúkom na hlave. V jednej ruke držala už skoro vyhasnutú cigaretu a v druhej bublifuk.
“Každá bolesť učí dušu rásť” – Spieva sa v jednej piesni. Ono to tak asi aj bude. Veľa bolesti a veľa sklamania nás robí obrnenými. Všimli ste si však, že čím dlhšie ste nepriestrelnými, tým silnejšie údery človek dostáva? Čím viac sa sústredíte na ochranu vlastného ja, tým väčšiu pozornosť sústredí opačná strana na poriadny, neľútostivý kopanec. Robia to naschvál? Má niekto tam hore v zozname povinností sťažovať nám existenciu? Kto to vymyslel? Je to ako s rezistenciou na antibiotiká.
Niekedy zabúdam, aké ťažké je žiť v nedokonalom a nefungujúcom vzťahu. Čas ma naučil hrozne veľa vecí a jednou z nich je práve schopnosť vypúšťať z mozgovej kapacity myšlienky, ktoré ti bránia v rozvoji. Ale kedysi som to vedela. Vedela som presne, čo je to zobúdzať sa vedľa niekoho, kto vám nevie alebo nechce dať všetko.
Koho myslenie a činy vás namiesto potešenia urážajú. Koho správanie vás vytáča do nepríčetna. Koho pohľad vás pichá pod rebrá a tlačí k zemi. Vedela som, že to, čo žijem, nie je ten život, ktorý som si predstavovala.
My, ženy, robíme vo vzťahoch strašne veľkú chybu. Púšťame do svojho života každého milo sa usmievajúceho muža. Netriedime. Nesortujeme. Nenechávame si čas byť samy sebou. Pustíme každého, kto sa čo i len z časti dotkne nášho vnútra. Každého, čo i len jemne pohladí našu dušu. Každého, čo i len malou štrbinou nazrie do nášho srdca. Nedávame priestor svojmu ja. Nedávame mu možnosti. Možnosti ukázať svetu, aké silné sme bez iných osôb. Ako dokážeme vynaložiť svoj vlastný čas samé pre seba. Aké schopné myšlienky nám kolujú hlavou. Nedávame priestor samým sebe.
