Martina

Každý si žijeme vo svojej bubline… Tak veľmi spomínaná hláška za posledné mesiace, no pritom tak veľmi pravdivá. A to, na čo by som dnes chcela poukázať, je fakt, že ak mám ja pocit, že niektoré veci sú už dávno pasé, kúsok odo mňa môžu byť stále realitou. To, že som ja nikdy nebola znevýhodnená v práci, neznamená, že sa s tým nestretli tisícky ďalších žien. To, že som sa ja nikdy necítila ohrozená, ešte neznamená, že akúkoľvek hrozbu nemôžu cítiť iné ženy.

Čo si predstavujete pod pojmom strata? Ešte kedysi by vo mne toto slovo evokovalo spomienky na obdobie plné šialeného smútku. No ruku na srdce… Každý z nás už oplakal niečo, čo nám nikdy nepatrilo, a až neskôr sme mali možnosť zistiť, že sa nám bez toho žije akosi lepšie… Pretože keď sú všetky pocity príliš čerstvé a emócie zasa príliš horúce, nedokážeme vidieť realitu triezvym pohľadom. Takí sme my ľudia… Neradi strácame, rýchlo sa viažeme a nedokážeme sa pustiť ani toho, čo nám spôsobuje bolesť…

Čo je mojou prioritou? To je otázka, ktorú som si musela položiť v pomerne turbulentnom období môjho života. Strácala som sa vtedy vo svojich myšlienkach, v tom, čo cítim, tápala som v každej rovine, ktorú môj život vtedy mal. Možno to poniektorí poznáte… V práci vás to nebaví, atmosféra na pracovisku je viac ako dusná, cítite, že by ste sa chceli venovať niečomu inému, no neviete, ako s niečím novým začať a kedy s tým starým prestať. Vzťahy, ktoré práve udržiavate, sú vlažné, nemáte pocit, že by vám niečo dávali, dokonca sa vám zdá, že ste niekde akoby nazvyš. A láska… V tej som vtedy pozorovala viacero otáznikov. Bol to jeden veľký chaos, ktorý tak pekný cit pretvoril na niečo, čo ma strašilo.