Martina

Strach z času na čas cíti každý z nás. Nevyhneme sa mu. Občas sa bojíme aj vecí, ktoré sa nikdy nestanú, a občas je náš strach zasa odôvodnený. Kedysi som verila, že s každým strachom treba bojovať. No až čas ma naučil, že ak cítim strach v nejakom vzťahu, nemôžem sa snažiť poraziť ho. Musím ho počúvať, vyhľadať jeho pôvod a identifikovať, prečo vznikol. Len tak ho totiž budem schopná vypočuť a mnohokrát sa vyvarovať scenáru, ktorý by ma poriadne zabolel.

Asi každý z nás si už minimálne raz vypočul nevyžiadanú radu. Radu o tom, ako by sme mali žiť, čo by sme mali robiť a čo je správne… A asi každý z nás sa už stihol zamyslieť, prečo to tí ľudia robia. Prečo majú potrebu hovoriť nám, čo je pre nás to pravé a kedy by sme mali vhupnúť do novej životnej etapy. Áno, týka sa to svadby, príchodu dieťaťa na svet, návratu do práce po materskej, no možno i rozchodu, prípadne úplne inej oblasti života, do ktorej by nám nik nemal „kecať.“

Hovorí sa, že zmena je život. A ja s tým súhlasím… No koľko zmien, čo znamenajú život, sme ochotní spracovať a uniesť? Niektoré zmeny totiž bolia a vôbec nie sú príjemné. Teda aspoň spočiatku. Ich zmysel, význam, prínos – nazvime to, ako len chceme, totiž mnohokrát nájdeme až neskôr. Po rokoch, počas ktorých sme sa kvôli tej zmene poriadne vytrápili. Ja som sa o zmenách naučila dve veci. Prvou z nich je, že nech sa akokoľvek bojím, nesmiem tomu strachu podľahnúť. A druhým ponaučením…