Martina

Asi každý z nás si už minimálne raz vypočul nevyžiadanú radu. Radu o tom, ako by sme mali žiť, čo by sme mali robiť a čo je správne… A asi každý z nás sa už stihol zamyslieť, prečo to tí ľudia robia. Prečo majú potrebu hovoriť nám, čo je pre nás to pravé a kedy by sme mali vhupnúť do novej životnej etapy. Áno, týka sa to svadby, príchodu dieťaťa na svet, návratu do práce po materskej, no možno i rozchodu, prípadne úplne inej oblasti života, do ktorej by nám nik nemal „kecať.“

Hovorí sa, že zmena je život. A ja s tým súhlasím… No koľko zmien, čo znamenajú život, sme ochotní spracovať a uniesť? Niektoré zmeny totiž bolia a vôbec nie sú príjemné. Teda aspoň spočiatku. Ich zmysel, význam, prínos – nazvime to, ako len chceme, totiž mnohokrát nájdeme až neskôr. Po rokoch, počas ktorých sme sa kvôli tej zmene poriadne vytrápili. Ja som sa o zmenách naučila dve veci. Prvou z nich je, že nech sa akokoľvek bojím, nesmiem tomu strachu podľahnúť. A druhým ponaučením…

Každý si žijeme vo svojej bubline… Tak veľmi spomínaná hláška za posledné mesiace, no pritom tak veľmi pravdivá. A to, na čo by som dnes chcela poukázať, je fakt, že ak mám ja pocit, že niektoré veci sú už dávno pasé, kúsok odo mňa môžu byť stále realitou. To, že som ja nikdy nebola znevýhodnená v práci, neznamená, že sa s tým nestretli tisícky ďalších žien. To, že som sa ja nikdy necítila ohrozená, ešte neznamená, že akúkoľvek hrozbu nemôžu cítiť iné ženy.